Ako sa malo stať sa aj stalo. Z domu som sa vybrala o 20 minút skôr. Áno, aj Dano ma čakal. Sadli sme mu do auta a začal ma unášať. ,,Nos máš už v poriadku?" spýtal sa. ,,Hej, už asi  2 dni." V tom momente sme zastavili. ,,To už sme tu? Však tri križovatky som mohla prejsť aj peši." ,,Mohla. Dokonca sem pokračuje aj tvoja električka." Ja som iba vyvaľovala oči a nezmohla som sa ani na slovo. Stále bez slov som vystúpila a to už sme sa ocitli vo VĚĚĽMI veľkej hale. Dano ma pekne odviedol až do dámskeho oddelenia, kde boli aj ostatné baby.Chvíľu sme debatovali a potom si ma zobrala jedna pani. Najskôr som si myslela že bude milá, no neskôr som zistila že to tak nie je. Správala sa ku mne ako k nejakej poddanej. V kuse čosi hundrala. Spočiatku som ju počúvala, no keď začala o ,,dnešnej mládeži a jej detstve" ma to prestalo baviť. Odmerala ma na výšku, potom cez pás, cez prsia a nakoniec cez boky.

Po tomto zážitku som sa tak trochu zničená vrátila za ostatnými. Niektorí ešte čakali, iní to už mali za sebou. ,,To nemyslíš vážne že si bola u tej hneď na začiatku. Veď to je tá najodpornejšia žena, čo tu pracuje" povedala Tatiana. ,,Ja už viem o tom svoje. Netušila som, že ti dokáže jedna osoba až takto pokaziť deň." Pokým sme čakali na ostatných, stihla som vypiť výbornú kávu.Posledný prišiel, ako vždy, Milan. ,,No čo panstvo, ideme každý po svojom alebo ako ,,najlepší priatelia na svete" niekde do reštaurácie?" spýtal sa. Nechcite vedieť, čo sa udialo, no na koniec sme šli spolu tam, kde sme boli aj prvýkrát. Škoda, že  Dano je už ženatý. Takého chlapa, ako je on už asi nenájdem.

Zajtra ma čaká taký obyčajno-neobyčajný deň. Do školy, potom do divadla a domov. Čo už....

Pokračovanie nabudúce.