Posledný novembrový štvrtok tohto roku sme sa vybrali na našu tradičnú predvianočnú návštevu do domova dôchodcov. Zbalili sme koláčiky a ovocie a vyrazili sme na cestu. Starší z nás už vedeli, čo nás čaká, no prváčky, každá s iným očakávaním, neisto kráčali do neznáma. Pani vychovávateľka nás šeptom poprosila, aby sme sa po príchode neostýchali a trošku tým posmelili aj ich.

Hneď, ako sme vošli do spoločenskej miestnosti, privítali nás hrejivé úsmevy babičiek a deduškov, ktorí nás tak radostne očakávali. Všetci sme sa usadili a pustili sme sa s nimi do reči. Zakecala som sa s bývalou učiteľkou, ktorá po zistení, že mám rada slovenčinu, využila svoju chvíľku a zahltila ma faktami o jej obľúbenom básnikovi. Potom nám všetkým od neho predniesla báseň, ktorá sa každého z nás dotkla, i keď vždy niečím iným. Keď sme jej prednes ocenili zaslúženým potleskom, pozornosti sa dostalo Rebeke. Tá sa pre jej školský projekt chopila príležitosti a popýtala sa všetkých na ich spomienky z obdobia Nežnej revolúcie. Dozvedeli sme sa kopec informácií navyše – niektoré panie sa rozrozprávali natoľko, že do ich príbehov zamotali historky dokonca ešte z druhej svetovej vojny.

Neskôr sa vedľa mňa usadila pani, ktorá ma jej vekom ohromila (a z tónu, ktorým mi to oznámila, mi došlo, že naň bola aj hrdá) – deväťdesiatpäť rokov! Neskutočné. Naozaj na mňa zapôsobila. No vek je skutočne len číslo, pretože čím ma dojala, neboli dve cifry, ktoré majú veľký potenciál prerásť do troch. Bol to spôsob, akým rozprávala a jej zmysel pre humor, jej mladá energia - akoby bola vnútorne stále dievkou, za ktorou sa otáčajú mladíci. Aj napriek všetkej múdrosti a jemnej dávke rodičovskej karhavosti, s ktorou na mňa hovorila. Jej smiech vo mne prebúdzal radosť a môžem povedať, že dúfam, že aj ja budem v deväťdesiatpäťke taká... mladá.

A tak som zase raz odišla šťastná a inšpirovaná. Rada sa na to miesto vraciam. Niečo v ňom mi do hlavy tlačí smútok, ako napríklad fakt, že starenka, s ktorou som sa rozprávala naposledy, na jar, tam tentokrát nebola. Neviem, kam sa podela, možností je viac; no vďaka krásnym dušičkám, akou bola napríklad oná pani, som sa nenechala ovládnuť negatívnymi myšlienkami. A tak dúfam, že hoc sa budete sťahovať z mesta do mesta (pretože váš otec je kominár a kominárom sa práca nezháňa ľahko), hoc vás ubytuje záhradník v dome s vežičkou a vy sa budete tlačiť v jednej izbietke s rodičmi, nikdy nestratíte tú hravú detskú iskru, ktorá vám neskôr dovolí posúvať svoj príbeh ďalej.

A tak i po tejto akcii hovorím - návšteva domova dôchodcov stále zostáva mojou najobľúbenejšou internátnou aktivitou. 

Fotografia: ©Todd Cravens a Samuel Mako