Medzinárodný deň materinského jazyka

21. február

    Tento dátum ustanovilo UNESCO v roku 1999 a odvtedy sa tento deň slávi po celom svete. Pripomíname si ním dôležitosť vlastného jazyka, zároveň ale aj menšinových jazykov a kultúrnych čŕt malých aj väčších národov.

    Podpora jazykovej a kultúrnej rozmanitosti v istom zmysle znamená záväzok v prospech dialógu medzi národmi, kultúrami a civilizáciami. Mnohojazyčnosť je v súčasnosti viac predstavou o ideálnom stave ako realitou, a to aj napriek mnohým pozitívnym príkladom v mnohých častiach sveta. Tento dátum je spojený s udalosťami v Bangladéši, kde v roku 1952 boli zabití štyria študenti protestujúci za rovnoprávnosť svojho jazyka – bengálčiny, so štátom vyhláseným oficiálnym jazykom – urdčinou. Títo študenti prišli o svoje životy pri proteste za ochranu svojho jazyka, zatiaľ čo dnes každé dva týždne zmizne z povrchu zemského jeden jazyk a spolu s ním sa stratí aj celé jeho kultúrne a intelektuálne dedičstvo, ktoré sa hromadilo stovky rokov naprieč celými generáciami. Miznúce sú najmä domorodé jazyky, ktoré sú dôležité pre spoločenský, hospodársky a politický rozvoj, mierové spolužitie a zmierenie v našich spoločnostiach.

História slovenského jazyka 

    V 9.storočí Dunajská kotlina bola osídlená Slovanmi. Utvorili prvý slovanský štát - Veľká Morava v ktorej vládol knieža Rastislav. Rastislav prijal v roku 863 vyslancov byzantského cisára Michala – solúnskych bratov Konštantína-Cyrila a Metoda. So sebou priniesli náboženské a bohoslužobné knihy, preložené do južnoslovanského nárečia – staroslovienčiny. Ich pôsobením sa vytvárali na Veľkej Morave predpoklady na kultivovanie a zdokonaľovanie jazyka našich predkov.

     Anton Bernolák ustanovil po prvý raz (1787) slovenský spisovný jazyk. Bernolák založil svoju kodifikáciu na západnej kultúrnej slovenčine, ktorá sa sformovala pôsobením vzdelancov na Trnavskej univerzite, no neujala sa. Dnešný spisovný jazyk zaviedla až štúrovská generácia: Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža.  Ľudovít Štúr v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí v roku 1846 odôvodnil potrebu spisovného slovenského jazyka a v diele Náuka reči slovenskej rozpracoval celú slovenskú gramatiku. Štúrova forma slovenčiny sa rýchlo ujala, vydávali sa v nej knihy, časopisy, noviny a po istých úpravách trvá dodnes. Gramatiku spisovného jazyka na vedeckom základe rozpracoval Martin Hattala a v roku 1852 vydal gramatiku s názvom Krátka mluvnica slovenská. O rozvoj slovenského spisovného jazykasa na konci 20.stor.zaslúžil Samo Czambel, ktorý roku 1902 vydal rukoväť spisovnej reči slovenskej. Prvé Pravidlá slovenského pravopisu vyšli v roku 1931.