Aj v tomto zvláštnom školskom roku sa naša škola zapojila do súťaže Literárny Zvolen a opäť sme boli úspešní. Vďaka tvorbe mladých autoriek, ktoré získali ocenenie v súťaži. Sú nimi Nela Melichová ( 6. roč. ) so svojím Detektívnym príbehom, Bianka Budová ( 4. roč. ) s Tromi púpavovými padáčikmi a Sofia Vaňová ( 5. roč. )s príbehom Ponožky. Prácu Sofie Vaňovej sme však uverejnili už v predchádzajúcom čísle. Publikujeme aj dve básne Táne Pavlíkovej ( 7. roč. ), ktoré sa v Literárnom Zvolene neumiestnili. Nabudúce želáme veľa šťastia a oceneným srdečne blahoželáme!

Takmer detektívny príbeh

Je niečo okolo polnoci. Dnes aj s kamarátkami prespávame na povale. Teda, už dlho spať nebudeme. O desať minút ich zobudím. Je nás tu sedem. Šesť dievčat a jeden chalan. Pozriem sa na stenu. Sú tam zavesené lyže, lyžiarske palice, obraz slnečnicového poľa a malá tabuľa, na ktorú sa dá písať kriedou. Pozrela som sa na hodinky na ruke. Ešte ich nechám spať. Postavila som sa a zo starej poličky som zobrala dedkov starý herbár. Chvíľu som si ho pozerala. Boli tam nádherné kvety, no niektoré som ani nepoznala. Otvorila som malé okienko, lebo tu bolo dusno. Letný nočný vzduch ma osviežil. Rozhodla som sa, že ich už zobudím. „Vstávajte!“ zvolala som. Ako prvé sa zobudili Timea s Viky, o chvíľu Iva, po nej Julka, Martin a Žofia. Maťo sa postavil a podišiel ku oknu. Potom sa otočil k nám. „ Obujte sa a vyrazíme,“ povedal, schytil batoh a už sa zberal zísť dolu, keď ho Iva zastavila. „ Máš všetko? Nerada by som odišla bez kontroly,“ povedala a presvedčivo na neho pozrela. Martin na ňu otrávene zazrel a zložil batoh z chrbta. „Fajn, kontroluj, “ dodal a stále sa tváril urazene. Aj keď neviem za čo. Iva pozrela na Žofiu. Ona vytiahla z vrecka notes a začala čítať. „Baterku, kameru, mobil, lano, vreckový nožík, pitie, keksíky, lekárničku. A to je všetko, “ dopovedala a pomohla zbaliť Maťovi veci, ktoré vytiahol z ruksaka. „No a teraz už poďme.“ Maťo zostúpil po rebríku prvý. Počkal, kým všetci zídu dole. Práve sme sa nachádzali na humne. Napravo bola dedkova dielňa a naľavo garáž. „ Poďme si po bicykle.“ Maťo postupne dával ďalšie rozkazy. Trochu mi lezie na nervy, ako musia byť chlapci vždy za dôležitých. Prešli sme k dverám do garáže. Ja som odomkla dvere a otvorila ich. Zobrali sme si bicykle. Počkala som s Maťom a Timeou na ostatné dievčatá a keď všetky z garáže vyšli, opäť som zamkla dvere. Potom som otvorila dvere na záhradu, do ktorej sme postupne všetci vyšli. „ Nemám z toho dobrý pocit,“ povedala Julka. Tima k nej podišla a objala ju. „Neboj, to zvládneme, “ snažila sa dodať jej odvahu. Viky zapla svetlo na bicykli a opýtala sa: „ Ideme?“ A pozrela na mňa. „Ideme, “ dodala som žartovným tónom. Viezla som sa na čele skupinky. Za mnou do pedálov šliapali Julka a Maťo, za nimi šli Timea a Žofka. Ako posledné sa viezli Viky a Iva. Ja som zastala pri bráne zo záhradky. „ Nechcem ísť prvá!“ oznámila som im. Na moje prekvapenie som nikoho nemusela presviedčať, aby ma zastúpil. „Ja môžem ísť prvý. Ty choď s týmto ufňukancom!“ povedal Maťo bezcitným tónom. Najradšej by som mu vylepila také zaucho! Ale ovládla som sa. Bude lepšie ak s nami pôjde chlapec. Síce bezcitný, ale chlapec. Aspoň sa budeme menej báť. „Nič si z neho nerob, “ chcela som Julku rozveseliť. „Ja si z neho nič nerobím, len z toho nemám dobrý pocit ! “ povedala a snažila sa sústrediť na riadenie bicykla. Práve sme prechádzali poľnou cestou pomedzi hriadky mrkvy, petržlenu a paradajok. Na chvíľu zavládlo ticho. Na oblohe svietili hviezdy. Ovial ma chladný vánok, až ma striaslo. Teraz sme už prechádzali po lúke a blížili sme sa k lesu. O chvíľu sme zastali pod lesom, aby sme si oddýchli. „Už len prejdeme lesom a potom chytíme tých pytliakov, “ povedala som, aby som posilnila silu tímového ducha. „ No... ale nikde tu nevidím auto ani nič podobné, “ poznamenala Iva. „No.... , “ začala som. „Nevymyslela si si to náhodou? “ obvinila ma Iva. „ Nie!“ vykríkla som. „Ak to celé chcete počuť, tak počúvajte. V stredu som sa vracala domov z atletického krúžku. Sadla som si na lavičku a oddychovala som. Zrazu som počula nejakých dvoch chlapov, ako sa rozprávali, že pôjdu v piatok štrnásteho júna o jednej nadránom do lesa na Kamennú studienku. Jeden vravel, ako sa nevie dočkať, že ich konečne chytí. Ale musia to urobiť nenápadne, aby si nič nevšimli, “ povedala som a s očakávaním som sa nich pozrela. „Akože si myslíš, že sa dvaja pytliaci rozprávali, že chcú chytiť zver, ale tak, aby si poľovníci nič nevšimli?“ opýtala sa ma. „Všetko tomu nasvedčuje, “ povedala som s kamenným presvedčením. „Ja jej verím!“ zastal sa ma Maťo. „A ak to chceme stihnúť, mali by sme sa poponáhľať,“ dokončil. „ Dobre, poďme, “ súhlasila Iva. Maťo šiel opäť ako prvý, my za ním. Šli sme chvíľku lesom, keď sme sa dostali ku križovatke, teda k dvom cestám. Nemali sme ani tušenia, ktorá je tá správna. Timea sa chytila velenia. „Nemáme čas rozmýšľať a hľadať správnu cestu, musíme sa rozdeliť, “ povedala a my sme súhlasili. „Takže beriem si Julku, Žofku a Ivu. Ak do hodiny nenájdete cestu... “ obrátila sa k našej skupinke „... Vráťte sa domov. Majte sa!“ zakričala a šliapla do pedálov. „Veľa šťastia!“ zakričala za nimi Viktória a spustila sa druhou cestou. Maťo za ňou. A ja opäť posledná. Chvíľu sme šli takto a potom Maťo Viky predbehol. Stihla som ju dobehnúť. „ Neviem, načo sme ho sem volali!“ povedala rozčúlená Viky. „No aby sme sa menej báli,“ odpovedala som jej pohotovo. Maťo zašiel za zákrutu, my za ním. Maťo však zrazu ostal stáť. Žeby nás čakal? To asi nie! Čo teda robí? Aj my sme zastali. „Čo sa deje? “ opýtala som sa ho mierne nervózna. „Niečo som počul...“ povedal prestrašene. Aj ja som bola už úplne nervózna. Zrazu čosi zašumelo v kríkoch napravo. Mráz mi prebehol po chrbte. „Čo to bolo?“ opýtala Viky. „Ja neviem...“ nervóznym hlasom odpovedal Maťo. Zobral bicykel a ihneď sa otočil, že ide nazad. „Chceš sa vrátiť? “ nahnevane sa ho opýtala Viktória. „ Áno!“ rýchlo pošepky odpovedal Maťo. „Najprv sa hráš na hrdinu a potom odchádzaš?“ opýtala sa ho Viky. Ja som pritakala. On si zrejme uvedomil, že by si pokazil reputáciu a povedal: „Dobre, poďme ďalej!“ Spustil sa dolu kopcom a zmizol za zákrutou. S Viky sme si vydýchli a spustili sa za ním. Pokračovali sme hodný kus cesty, keď sa o chvíľu zrazu čosi pohlo v kríkoch napravo. Veľmi sme sa zľakli a zastavili sme. Počkali sme radšej na Maťa, ktorého sme medzitým predbehli. Maťo zastal a povedal: „ Musíme ísť ďalej ! “ a pokračoval opäť v ceste. Išli sme za ním. Stále som pohľadom kontrovala kríky napravo. Zrazu zasa čosi zaprašťalo. Ako sme šli ďalej, kríky sa zrieďovali a znižovali, až napokon napravo nijaké neboli. Všimla som si, že tie kríky zakrývali akúsi druhú cestu. Niečo sa tam mihlo. Zľakla som sa. Povedala som to Viky, ale ona na to, že pokračujeme ďalej. Bola som plná strachu a celá som sa triasla. Čo keď je to divá zver? Alebo ... ja neviem ... niečo horšie... O chvíľu sa naša cesta spojila s vedľajšou napravo. Zastala som, lebo som si uvedomila, že musím počkať na Maťa a na Viky. Ani som si nevšimla, kedy Viky spomalila. Otočila som sa tak, aby som videla dozadu a z vedľajšej cesty ... sa prirútila skupinka dievčat na čele s Timeou. Ako dobre. Konečne som si mohla vydýchnuť. Nakoniec prišla aj Viky s Maťom. Spolu sme teda pokračovali. „Ako ste nás vyplašili!“ hrešila som Timeu. „ Ľudia, ja mám strach, “ povedala Julka. „Neboj, Juli, “ chlácholila ju Timea. „Poďme. Už je to len kúsok cesty,“ oznamovala nám natešená Iva. „Odkiaľ to vieš?“ opýtala som sa jej. „Žofka má v notese mapu lesa, “ povedala Iva. O chvíľu sme už videli terénne auto aj nejakých chlapov pri studničke. Zosadli sme z bicyklov a schovali sme sa za kríky. Z auta vyšiel ešte jeden chlap. O čomsi sa tam živo rozprávali. Timea sa pozorne pozrela na muža, ktorý vyšiel z auta a pomaly povedala zúfalým hlasom: „ To nie je pravda... ja neverím... to nie je možné.“ Prizrela som sa na neho bližšie a skoro som odpadla... to bol Timein otec! „Nie!“ povedala a tvár si skryla do dlaní. Pozrela som sa na ňu. Les vôkol nás osvetľoval ohník, ktorý tam pytliaci mali zapálený. Tima si zložila ruky z tváre a... plakala. Oči mala červené a tvár bledú. Viky ju objala. Martin k nej prišiel a povedal: „Si silná baba... je mi ťa ľúto, “ povedal a sklonil hlavu. Julka prišla a tiež ju objala. Iva a Žofka prišli k nám tiež. „Nezávidím ti, “ povedala s ľútosťou Žofia. „Je mi ťa ľúto, “ hovorila Iva. Timea sa na nich pozrela a nahlas skríkla: „Ja nie som nijaká chuderka!!! “ Zrazu sa zdvihla a rozbehla sa k pytliakom a rovno k otcovi. „ Celý život si ma učil, aby som neubližovala zvieratám a pritom pytliačiš! Vodu kážeš a víno piješ ! Čo to je !!!“ s hnevom na neho pozrela. Potom sa chcela rozbehnúť späť k nám, ale ju otec ju chytil za ruku. „ Akí pytliaci ? O čom to rozprávaš ? “ nechápavo sa jej pýtal. „ Barborka mne aj ostatným hovorila, že v stredu v parku počula dvoch pytliakov, ako sa rozprávali, že pôjdu sem a chytia zver, tak sa netvár , ” pohŕdavo sa na neho pozrela. „ Aha, to som si mohol myslieť... ,” povedal Timein otec. „ Maroš ? Ondro ? Vy ste boli v stredu v parku, však ? opýtal sa dvoch ďalších pytliakov. „ Hej, boli ! ” zakričal jeden z mužov. „ Timka, tvoja kamarátka počula Ondra a Maroša rozprávať sa, že pôjdeme chytiť pytliakov. My sme poľovníci. ” Potom pokračoval: „ Zavolaj kamarátov, niečo im musíme objasniť. ” Ale nás nebolo treba ani volať, z kríkov sme vyliezli aj sami a pomaly prišli k ohnisku. „ Barborka, ak nabudúce budete počuť o niečom takomto, dajte to vedieť najskôr dospelým. Mimochodom, o tomto vašom dobrodružstve sa vaši rodičia od nás nedozvedia nič. ” V tej chvíli som si pomyslela, že je to správny chlap. „ A pytliaci sú už u policajtov, zavolali sme na nich hliadku. ” Mne spadol kameň zo srdca; nikto sa nič nedozvie a pytliaci sú spacifikovaní. No aj napriek dobrým správam nikto z nás nevydal ani hláska. Poľovníci nás však ponúkli špekáčikmi a postupne sme prekonali strach. Keď sme dojedli, poľovníci nás odviezli k mojim starým rodičom. My sme sa im poďakovali a vrátili sme sa na povalu. Tam sme si znovu ľahli, akoby sa nič nebolo stalo. Bol to skvelý zážitok, ale poučný. Vždy o tom, čo chcete urobiť, a hlavne o tom nebezpečnom, povedzte radšej dospelým. My sme v tomto prípade mali šťastie. Ale vy to radšej neriskujte. Aj keď sa hovorí, že risk je zisk.

Nela Melichová 6. roč.

Tri púpavové padáčiky na výlete

V jedno krásne slnečné letné popoludnie pofukoval príjemný vánok. Odkvitnuté púpavy sa zľahka hojdali. Tri nezbedné púpavové padáčiky sa vybrali na výlet. Zrazu sa schytil silný vietor, padáčiky po jednom skákali a nechali sa unášať. Chichúňali sa, lebo ich strašne šteklil a veľmi sa tešili, pretože ešte nikdy neboli zo svojej lúky preč. Vietor ich odniesol na neďaleké pole. Boli prekvapené, čo to je, ešte nič také nevideli. Neboli tu žiadne kvietky, všetko bolo zelené. Unavené po dlhej ceste si chceli trošku oddýchnuť, sadli si a sladko zaspinkali. Spali tak dlho, až prišlo ďalšie leto. S ním príjemný dáždik a teplé slniečko. Preto už mohli vykvitnúť krásnymi žltučkými hlávkami. Odvtedy toto pole zdobia púpavy.

Bianka Budová, 4. trieda

Slovenský jazyk

Slovenský jazyk, ty si môj sen,

teba chcem vedieť, teba aj viem.

Moja reč ľúbezná, môj rodný jazyk,

ladný sťa skok v Tatrách - ako ten kamzík.

Písmenká, slabiky, vety aj slová

a už je na konci básnička nová.

Modrá báseň

Keby len tá farba bola, čo obloha vždycky mala.

Modrá je tá najkrajšia, ako nebo čistejšia.

Ako je len možné také niečo, tá farba je väčšia ako briežok.

Sladké je mámenie modrej, sladké je mámenie modrej skvelej.

More, na ktoré sa pozerám a očami farbu z jeho hladiny oberám.

Krásna a jedinečná je moja modrá izba, modrý strop a modré steny sú pre mňa ako liečba.

Zakončím to veľmi skromne, modrá je aj na štadióne.

Modré sú športové dresy, modrý dres nosí aj Messi.

Tatiana Pavlíková, 7. ročník