Tento článok bude iný, než ten, čo som písala predtým. Síce kritika k ľuďom, rovnako ako aj v predošlom, tu stále bude spomínaná, pretože si ju hlúpi ľudia zaslúžia. V tomto článku bude príbeh, ako sa k nám dostal náš psík, a bude tu preto, pretože ním chcem poukázať na ubližovanie psom a zvieratkám. Zarka, náš psík, má veľmi smutný príbeh o jej živote pred tým, než sa dostala k nám. Totižto ešte vtedy, keď sme ju nemali, žila na ulici. Skrátka, niekto ju surovo vyhodil, ako malé vyhladované úbohé šteňa a keby vtedy nebolo môjho dedka, jeho kamoša a nás, tak by už dávno nebolo ani jej. Zarka sa k nám dostala vlastne z ulice. A to tým spôsobom, že jeden dedov kamarát ju našiel ako malé úbohé vyhladované šteniatko a nevedel, čo s ňou, tak ju dal dedovi. No lenže dedo vtedy už mal obrovského vlčiaka, tak ju doniesol nám. Nikdy nezabudnem na ten moment, keď som si upratovala izbu a zrazu ma mama zavolala dolu. Mama kričala : ,,Sofia , poď rýchlo dole!" A ja len, že teraz nemám čas, no nakoniec som sa premohla a prišla som dole a mama kričí : ,,Rýchlo na dvor, rýchlooooo!" A potom prišiel ten moment, keď som s otvorenými ústami utekala za šteniatkom, samozrejme som Zarkou bola tak uchvátená, že som bez pozdravu utekala k nej a netušiac, čo sa to tam vlastne deje, som nechápavo na ňu pozerala. Čo to tu robí? No a potom nám dedko s babkou rozpovedali, odkiaľ ju majú oni. Rodičia neboli moc stotožnení s predstavou, že by sme mali na krku ďalšiu starosť. Avšak ja som vedela, že to síce bude nesmierne náročná starostlivosť, no vzápätí som si uvedomila, že tá starostlivosť, ktorú vynaložíme na výchovu psa, sa nám v nekonečno násobnom množstve vráti zahŕňaním láskou a prejavmi vďačnosti od psíka. Tak sme si ju nakoniec nechali. Prehovárala som rodičov preto, lebo som vedela, že nám urobí z každého pochmúrneho dňa radostný deň. Zo začiatku to však pri výchove Zary nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou, totiž ničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Otcove šľapky už ďalej neboli otcovými šľapkami, ale požužvaným chumáčom, ktorý sa povaľoval na terase alebo náš kožený gauč, z ktorého sa na druhý deň stala len kopa vaty plus kúsky kože, a taktisto si Zarka rada pochutnávala aj na maminých levanduľách, tak sme si každý jeden deň s ňou užili takpovediac v plnej paráde. Aspoň, že nás rozveseľovala. Ako dni plynuli, tak Zarka rástla a zjavne dospela k tomu, že už nebude viac vystrájať tieto majstrovstvá. A tak aj bolo. Od tej doby je z nej poslušný psík, ktorý nás všetkých deň čo deň napĺňa láskou. Stačí sa len pozrieť do jej očí a už nemáte dôvod mať v sebe zlosť, pretože len čo sa pozriete do roztomilých psích očičiek, všetka zlosť z vás akoby zázračne začne vyprchať, no a po chvíli už úplne zhasne a aj zabudnete, že ste sa vôbec hnevali. A toto platí všeobecne u každého psíka. Preto nerozumiem jednému. Prečo hlúpi a zlomyseľní ľudia dokážu ublížiť tomu, kto si to vôbec nezaslúži? Túto otázku si budú zástancovia zvierat a aj ja klásť asi do konca svojho života, pretože nikdy neprídu na normálne a zrozumiteľné odôvodnenie. A prečo? Lebo na takéto veci normálny dôvod neexistuje! A keď nám teda to týranie zvierat tak prekáža, prečo s tým nič neurobíme? Prizerať sa , to predsa každý dokáže! Ale ozvať sa za tých, ktorí sa ( bohužiaľ ) sami ozvať nemôžu, je v dnešnej hnusnej dobe veľmi dôležité! A to si neuvedomuje ani zďaleka toľko ľudí, koľko by malo. Škoda , no v dnešnej dobe existuje veľmi málo ľudí, ktorí majú dobré úmysly, a to je viac než smutné ( česť výnimkám ) . Kebyže sa touto problematikou začne zaoberať viac ľudí, možno by sa aj niečo vyriešilo. Avšak na to by sme potrebovali rozumnejších ľudí. No s tým už asi nič neurobíme, hlavne keď je už neskoro. Takže na záver, psíkovia si zaslúžia len opätovať našu lásku, ktorú nám oni deň čo deň dávajú. Otázkou je, že či im ju aj my opätujeme späť, ako aj oni nám. Takže ľúbte svojho psíka a neubližujte mu, veď on predsa nemôže za to, že sme zlomyseľní a hlúpi. A ešte jedna poznámka: keď majitelia psov chcú , aby im psy prejavovali úctu, prečo potom majitelia psom ten prejav úcty neopätujú? Veď predsa človek nemá mať nad psom moc, človek má psovi len poskytnúť príjemné a útulné zázemie. Preto si svojich psíkov vážte, a užite si s nimi každú sekundu života.