Zdravie. Každý má inú predstavu o tom, čo je zdravé. Život je stále rovnaký, iba spôsob, akým ho žijeme, sa mení.

V súčasnosti na nás na každom kroku striehnu farby a príchute čokolády, opojné vône sladkostí alebo nás ženie túžba po lepšej kondícii či väčších svaloch. Preto jeme rôzne doplnky výživy, tabletky, pijeme energetické nápoje... Zabúdame však na to najdôležitejšie. Pohyb a šport.

A v tejto ťažkej koronovej dobe je pohyb ešte viac zatláčaný do úzadia. A zdravie tiež. Hovorím, či vlastne píšem, z vlastnej skúsenosti. Celé roky som jedla sladkosti, pila malinovky a prišlo mi to normálne. A šport? Ten som vždy milovala a milujem. Lenže korona ma donútila premýšľať. A musím povedať, že mi náš „milovaný“ COVID poskytol veľa času. Chcela som sa zmeniť, viac športovať, schudnúť...A už som to aj skúšala, lenže mi chýbala jedna vec, na ktorú veľa ľudí zabúda a ani ja nie som výnimkou . Vôľa.

V lete som si povedala, že začnem cvičiť. A prestanem jesť sladkosti. Avšak ako čas plynul, ja som sa znova začala ponárať hlboko do mora lenivosti a tvrdenie „začnem od zajtra“ mi zaznievalo v hlave čoraz častejšie. Až sa zmenilo na neurčitú frázu „začnem...?“. A aj tá už bledla... A aj keď som jazdila na koni, bicyklovala sa, hrala basketbal a korčuľovala sa, rovnicu so sladkosťami to stále neprevážilo a ani nevyrovnalo. A vtedy som sa naštvala a prebudila sa zo sna. Našťastie, zbadala som sa ešte pred vyplnením výroku: „na zdraví nám nezáleží, kým nepríde choroba.“ A vôľa prišla spolu s týmto rozhodnutím. A mám ju doteraz.

Ľudia vravia, že počas korony stále viac prepadajú lákaniu jedla a priberania. No, priberanie sa dá asi ťažko nazvať lákadlom. Je to skôr nevyhnutný dôsledok tzv. koronového prežierania sa.

Počas prvej vlny bola moja vôľa neúprosne prebitá tortami, čokoládami a inými dobrotami. Teraz však ani armáda After eight – čokolád na čele s alfa šľahačkou – nezničí moju vôľu. A tak je to už šesť mesiacov, šesť dlhých mesiacov cvičenia a driny. A sladkosti úplne zmizli nielen z môjho jedálnička, ale aj z môjho slovníka. Namiesto toho jem ovocie, zeleninu a cítim sa lepšie. Váha klesá, kondícia stúpa a vôľa zostáva.

Vôľa nie je dôležitá iba pre jednotlivca, ale je potrebná aj v celej spoločnosti, predovšetkým pri riešení vážnych problémov. Teraz sa naša krajina a celý svet zmieta v oceľovom zovretí korony. A pomaly ako anakonda z nás vysáva silu. S každým nádychom uťahuje zovretie o trošku viac. Situácia je už naozaj zlá. Nesmieme chodiť von bez rúška, nesmieme sa stretávať, musíme si dezinfikovať ruky...

Mali by sme však stále mať vôľu zlepšiť túto situáciu... Pretože sa v zásade začíname dusiť vzduchom nášho bytu, domu, priestoru medzi štyrmi stenami, rúškom... Ale ešte ťažšia úloha, ktorú musíme zvládnuť , nie sú rúška, ani zatvorené nákupné centrá či školy, ale sledovanie našej vlády a opatrení, ktoré sa každý deň menia. A tak sa pomaly snažíme vykrútiť zo slučiek našej „anakorondy“. Lenže stále je veľa ľudí, ktorí si neuvedomujú nebezpečenstvo, a tým napomáhajú svetu, aby sa udusil. . Veď načo nosiť rúška? Na čo dodržiavať ROR?? Na čo počúvať premiéra, zdravotníkov, odborníkov???

Ani stále nové opatrenia však nebudú riešením navždy. Musíme zobrať dýku do rúk a spoločne, SPOLOČNE podrezať COVID-u hrdlo. Raz a navždy. Alebo nájsť protijed. Anakonda síce jed nemá, ale „anakoronda“ má. Ak budeme mať pevnú vôľu, dokážeme ten liek nájsť, a keď sa ľudia prestanú správať, akoby korona bola výmysel, spoločne ju zničíme!