Bolo krásne ráno. Vtáci spievali, Krištofko sa modlil a Svätý Józef bol na ceste do Kauflandu. Uviazol v zápche a z ničoho nič mu začalo hulákať HandsFree. Volalo mu neznáme číslo – ale on dobre vedel, komu patrilo. Józef mal totiž veľmi dobrú pamäť na čísla.

„Prečo mi o takejto rannej hodine volá pápež Franc?“ pomyslel si. „Asi to bude niečo nevyhnutné.“

Józef spanikáril a skoro spôsobil autohaváriu. Len tak-tak stihol zdvihnúť hovor.

„Nemám čas hovoriť, rýchlo príď ku mne. Musíme prehodiť pár slov,“ ozval sa František.

Józef zostal celý vydesený, skoro vyšiel z cesty. Pápež hneď zložil. A tak Józef otočil svoju Corollu späť domov. Tam sa rozlúčil s Ferkom, pobalil si kufre a naložil ich do objemného batožinového priestoru svojho červeného žihadla.

Hneď na hraniciach okresu ho však opustilo šťastie. Polícia SR ho zastavila už pri Trakoviciach.

„Páni, viem, že je tá korona, ale ja cestujem v službách všemohúceho. Nemohli by ste mi to dnes odpustiť?“ ozval sa z okienka Józef.

Príslušníci zákona však nemali dobrú náladu. Józefovi naparili pokutu ako bič. Józef na políciu uvalil kliatbu a otočil sa. Počkal, kým ho už nevideli a odbočil do role. Úspešne obišiel strážnikov a už bol v Trnave. „Musím si vymyslieť nejakú výhovorku, inak sa ďaleko nedostanem.“ pomyslel si náš svätý. Až po Bratislavu sa mu darilo úspešne obchádzať kontroly cez rôzne polia. Na hraničnom pásme s Rakúskom však narazil na problém. Dlhší čas už ho sledovala tajná služba. Plyn zašliapol až na podlahu. Videl pred sebou prázdnu diaľnicu a na nej hraničný prechod. Sirény húkali, rampy sa zatvárali, no Józef nezastavoval. Na poslednú chvíľu to stočil vo svojej Corolle do ďalšej role. Päťdesiatkou ju prefrčal a vyšiel späť na diaľnicu. Zaradil šestku a diaľnicou utekal polícii až po Kitsee a tam sa schoval do rodinného sídla pobožných Rakúšanov. Hneď, ako uvideli Bibliu v kufri a kríž na spätnom zrkadle s nápisom “Cez deň farár, v noci farár”, vedeli, že je to ich človek.

V Kitsee prespal noc a ráno zase sadol do Corolly. Rakúska polícia mala veľa práce so strážením maďarskej hranice, čiže na Joža dávno zabudli. Jožo mal pokojnú cestu až po hranice s Talianskom. Tam ho na pumpe prepadli vandali. Jóžo sa pomodlil a do sekundy ich zastihla SBS. Józef zabudol, že aj on je hľadaný, a tak rýchlo zaplatil požehnaním pracovníka čerpacej stanice a šup ho do Talianska.

V Taliansku mal kľudnú cestu, pustil si v rádiu omšu, no pri vstupe do Vatikánu ho zastavila Švajčiarska garda. Keď sa im rukami nohami preukázal ako boží sluha, pustili ho dnu aj s Corollou. Zastavil rovno pred bazilikou Sv. Petra. Už z okna na neho mával Franc a snažil sa mu niečo povedať. Cez vietor na námestí Sv. Petra mu však nebolo rozumieť. Jožo vtrhol dnu a snažil sa ho nájsť. Bránil mu však vrátnik Dezider, ktorý od neho požadoval peniaze na lístok - Jožo totiž zablúdil až ku Sixtínskej kaplnke.

Franc ho dobehol a hneď sa dali do reči.

„Franc, som tu. Ani som nedúfal, že sa mi to v tejto situácii podarí, asi som mal nad sebou anjela strážneho. Čo máš na srdci, kamoško?” povedal unavene Jožko.

Pápež pobavene odpovedal: „Ver že ťa veľmi rád vidím, ale ja som chcel zavolať istého Krištofa. Máte veľmi podobné telefónne čísla. Asi som sa zmýlil, nemám totiž veľmi dobrú pamäť na čísla, určite nie takú, ako máš ty.”

Jozef vyzeral zdrvene. V tom momente sa však otvoril kufor jeho preslávenej Corolly - a z nej nevyšiel nik iný, než starý dobrý Krištofko. Všetci sa spolu zasmiali a aj s Deziderom si večer dali vínko vo veži Baziliky s výhľadom na západ slnka nad Rímom

Krištofko ráno pápežovi vysvetlil, prečo v ten osudný deň konal tak ako konal, a ten mu odpustil. Všetci sa rozlúčili, a Jóžo s Krištofkom sa vydali naspäť na Slovensko. Z otvoreného okna Corolly už bolo Rímom počuť len biblické pesničky - Jožko dvakrát zatrúbil a všetci vedeli, že je v poriadku a ide domov za Ferkom do kláštora.