Rozhovor s absolventkou medicíny, našou bývalou žiačkou MUDr. Veronikou Kováčovou

Minulý rok si skončila medicínu. Pracuješ ako doktorka v Martine a popritom pokračuješ v doktorandskom štúdiu. Ako ti to zatiaľ ide?

Nie je to úplne jednoduché, ale robím, čo môžem. Je veľa vecí, ktoré sa musím učiť „za pochodu“, ale mám výborných kolegov, ktorí mi vždy ochotne pomôžu, keď to potrebujem, takže sa to dá zvládnuť.

V akom odbore si sa rozhodla špecializovať? Prečo si si vybrala tento odbor? Je to náročné?

Ako odbor som si vybrala detskú psychiatriu. Už počas štúdia som zisťovala, že by som sa vo svojom povolaní chcela venovať skôr deťom, než dospelým, takže som pôvodne uvažovala najskôr o pediatrii, ale psychiatria ma tiež istým spôsobom lákala, tak som sa rozhodla to takýmto spôsobom prepojiť.

Je ťažké prednášať študentom, ktorí sú skoro rovnako starí ako ty?

Pre mňa osobne áno, ale nemyslím, že v tom zohráva úlohu náš podobný vek. Dôvodom je skôr to, že sa necítim ešte dostatočne skúsená na to, aby som mohla učiť iných. Jedna vec je, keď si naštudujem nejakú tému a potom ju idem odučiť, ale vec iná je, keď sa ma študenti začnú pýtať na veci z iných oblastí psychiatrie. Práve tá druhá časť mi zatiaľ robí problémy. 😊

Aké boli tvoje prvé pocity, keď si zistila, že ťa prijali na medicínu? Aký je podľa teba najťažší predmet a najťažšia skúška na medicíne? Prišla si na vysokej škole na niečo zaujímavé, čo by si bez štúdia nikdy nezistila?

Ťažko opísateľné. Veľmi som sa tešila, ale na druhej strane som cítila strach, či budem schopná túto školu zvládnuť. Za najťažší predmet pokladáte v každej fáze štúdia niečo iné, ale takto spätne to bola asi neurológia, samozrejme, ak nerátam štátnice. 😊

Nuž, z vedomostného hľadiska áno. Prišla som na to, že som pred tým mala len veľmi chabú predstavu o fungovaní ľudského tela. Počas štúdia som si čím ďalej, tým viac uvedomovala, akým veľkým zázrakom je, keď je človek zdravý. Pri tom množstve ochorení, ktoré existujú, sa mi to zdá skoro až nemožné.

Ako si spomínaš na spolužiakov, kde boli najlepší? Aký bol tvoj obľúbený predmet u nás na základnej škole? Aké boli tvoje záľuby a krúžky na ZŠ?

To sa ťažko hodnotí, všade sa našli skvelí ľudia, s ktorými som si rozumela. Po skončení školy sa potom už tie vzťahy menia, veľa z nich zanikne, ale vždy sa nájde pár ľudí, s ktorými sa ten priateľský vzťah udrží aj napriek tomu, že sa život uberá už iným smerom. Najobľúbenejší predmet? Asi literatúra, ale aj hudobná výchova sa mi veľmi páčila. Skúšala som rôzne krúžky, napríklad gymnastický, vybíjanú, folklór, biblický krúžok, chvíľu som hrala aj na flaute, ale to skôr tak rekreačne. Asi od siedmeho ročníka som začala navštevovať ZUŠ, kde som sa učila hrať na klavír a asi približne v rovnakom čase som sa začala učiť posunkový jazyk, a tieto dve záľuby mi zostali dodnes.

Máš na školu – všeobecne - aj nejaké zlé spomienky? Aká bola tvoja najhoršia známka? Chcela si to niekedy aj vzdať?

Zopár by sa ich určite našlo, ale na žiadnu konkrétnu si nespomínam. Prevládajú hlavne tie dobré. Na základnej a strednej škole asi trojka, ale nie som si istá a na vysokej škole asi C-čko. Nespočetnekrát som to chcel vzdať, prvýkrát asi pred skúškou z anatómie, ale potom som si povedal, že vzdať sa, je príliš jednoduché a ak už mám skončiť so štúdiom, tak nech ma radšej vyhodia, než by som to mala vzdať sama. Aspoň by som si potom nemusela nič vyčítať.

Existuje človek, ktorému si najviac vďačná, vždy stál pri tebe a vždy ťa podporoval?

Takých je viac, je to predovšetkým moja rodina, rodičia a brat so sestrou, ktorí si toho pri mne za tie roky veru veľa prežili. Bolo to náročné obdobie, ktoré by som bez nich určite nezvládla.

Ako tráviš čas, keď nepracuješ? Aké sú tvoje záľuby?

Toho času na záľuby je menej, ako by sa mohlo zdať, teda minimálne ja som si myslela, že ho bude viac, ale snažím sa venovať takým oddychovým činnostiam. Vrátila som sa ku knihám, ktoré konečne nie sú učebnicami, venujem sa posunkovému jazyku a najnovšie aj háčkovaniu. Vlastne som rada za každú činnosť, ktorá nevyžaduje priveľa premýšľania.

Každému v našich rozhovoroch dávame rovnakú otázku: Čo ti pandémia vzala a čo ti dala?

Vzala mi asi to, čo každému, teda ľudský kontakt, možnosť stretnúť sa len tak s kamarátkami na káve a nemusieť byť odkázaná len na kontakt cez telefón či počítač. Keďže sa toto neľahké obdobie začalo ešte počas môjho štúdia, bola som tiež ukrátená o veľa praxe v nemocnici na rôznych oddeleniach, ale keďže som už bola v piatom ročníku, nejakú tú prax som našťastie už mala. Neviem, či mi niečo pozitívne dala, možno to, že som sa mohla zúčastniť kurzu, ktorý bol dovtedy prebiehal len v Bratislave a počas tohto pandemického obdobia sa presunul do online priestoru, takže som sa naň mohla prihlásiť. A tiež ma asi naučila naplno si uvedomiť, aké je zdravie vzácne a aké je dôležité mať v rodine dobré vzťahy, porozumenie a lásku, keď sa zrazu ocitnete zavretí spolu v jednom priestore na dlhšiu dobu, akú ste boli zvyknutí. 

Čo by si poradila mojim spolužiakom, ako majú dosiahnuť svoje sny?

Dôležité je, aby sa nikdy nevzdávali. Znie to ako klišé, ale je to jednoducho tak. Ak má človek nejaký sen, nech už by sa jeho okoliu alebo aj jemu samému zdal akokoľvek nesplniteľný, nemal by sa už dopredu vzdávať. Mal by urobiť všetko preto, aby sa ten sen stal skutočnosťou a venovať tomu všetku energiu, ktorú môže, aby si potom mohol povedať, ak by to aj náhodou nevyšlo, že pre to urobil všetko, čo mohol. Potom nebude mať, čo ľutovať a môže sa s pokojným svedomím pustiť do plnenia ďalšieho sna. 

Aký je tvoj názor na očkovanie?

Viem, že táto otázka v súčasnosti rozdeľuje ľudí na dve skupiny a obe majú svoje argumenty, ale ja som určite za očkovanie. Podľa mňa treba využiť všetky prostriedky, ktoré máme aktuálne k dispozícii, a tých naozaj nie je veľa, aby sa toto obdobie už skončilo. Ale každý nech koná podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia. 😊

Veronika, ďakujem ti za rozhovor a prajem ti veľa pracovných a tiež osobných úspechov. :)