Už niekoľko rokov má mesiac marec prívlastok mesiac knihy. Bol vyhlásený na počesť Mateja Hrebendu, národného buditeľa a ľudového spisovateľa, ktorý rozširoval slovenské a české knihy, aby sa podporil stály záujem o čítanie. Hoci v súčasnej dobe sme knihy vymenili za počítačové hry, filmy, seriály… skúsme im predsa len dať šancu. Obzvlášť v tejto náročnej dobe, plnej negatívnych správ o covide či o vojne na Ukrajine. Skúsme zobrať obľúbenú knihu a úplne sa vnoriť do jej deja. John Ruskin raz povedal: ,, Knihy sú pre ľudí tým, čím sú pre vtákov krídla.” Skutočne je to tak. Dokážu nás preniesť do sveta plného fantázie, dobrodružstiev, radosti…

Často sa stáva, že nie všetky dni mávame šťastné, nie vždy naša nálada zodpovedá slnečnému počasiu za oknom. Samozrejme, aj mne sa to stáva. Stačí, že deň nezačne dobre a mraky sa ma držia po celý jeho zvyšok. No predsa som našla recept na vylepšenie nálady. Keď sa tvrdá realita stáva až neúnosnou, nechám všetko tak a obrátim sa do ríše kníh, v ktorých nájdem nádej, pochopenie, útek do sveta miliónov príbehov, do sveta, kde sa všetky moje sny naplnia a obavy rozplynú. Často vtedy zistím, že moje problémy a nešťastia nie sú až také zlé. Zatiaľ ma nenaháňa obrovská krvilačná beštia a ani nemusím piť z ohnivej rieky, aby som ostala nažive. Pretože, aj keď moju obľúbenú knihu držím v rukách po stýkrát, vždy ma dokáže vtiahnuť do deja ako po prvý raz...

V tejto ťažkej dobe si musíme zachovať optimizmus a čo je lepšie, než sa schuti smiať už od druhej strany? Pre tých, ktorí preferujú českých autorov, poznám to pravé na spríjemnenie jarných večerov.

Evžen Boček, ktorý pracuje ako kastelán, napísal zatiaľ pentalógiu kníh Poslední aristokratka. Marie mala príjemný život v jednom z najväčších miest sveta – New Yorku- až do chvíle, keď sa jej otcovi podarilo znovu získať staré rodinné dedičstvo – zámok Kostka v Čechách. No od prekročenia prahu brány do zámockého parku sa sen o idylickom živote českého aristokrata pomaly rozplýva. So zanedbaným a v dlhoch topiacim sa zámkom zdedili aj svojrázneho kastelána Jozefa, ktorý chodí v župane a papučiach, neznáša návštevníkov a vraví im „mufloni,“ má plnú skriňu tabuliek, prečo je Kostka uzavretá a už jeho predchodca vybavil zámockú bránu špeciálnou západkou, aby mohol tvrdiť, že brána nejde otvoriť. Okrem tejto svojráznej postavy spoznávame aj staršiu kuchárku, pani Tichú, ktorá si rada „občas trochu lokne ořechovky“(silný destilát vlastnej výroby), a hypochondra pána Spocka, ktorý hrá na klavíri pesničky o tom, aké choroby mali jeho predkovia a aké by kedy mohol dostať on sám. No okrem toho Marie zistí, že jej meno je prekliate a už po storočia sa ako dievčenské meno na hrade nepoužíva, lebo žiadna z Márií sa nedožila viac ako 20 rokov. Našej Márii je 18 a v knihách, ktoré sú písané ako jej denníky, píše o vtipných každodenných situáciách života aristokratky.