Začiatok života Homo sapiens je podľa mnohých jeho prvý nádych, podľa iných počatie a podľa niektorých je život kolobehom tiel s určitým cieľom. Človek rozumný je na rozdiel od iných druhov živočíchov prvé roky úplne závislý na svojich rodičoch a odlúčenie bez nájdenia nových opatrovateľov by preňho znamenalo istú smrť. Starší ľudia naokolo, najmä rodičia, učia dieťa životu. Na našich rodičoch sme dlho závislí kvôli materiálnym potrebám - jedlo, voda a príbytok, ale taktiež kvôli tým nemateriálnym - učenie sa reči, chôdze, spoznávanie morálky, kultúry, spoločnosti, emocionálny vývoj. Učitelia v školách nám poskytnú všeobecné vzdelanie a ľudia v podobnom veku, a teda aj v podobnom štádiu vývoja ako my, sa stanú našimi priateľmi. Takým spôsobom sa socializujeme. Počúvaním ľudí v našom okolí sa učíme o svete, o jeho krásach a jeho problémoch. Vytvárame si vlastné názory, zbierame skúsenosti a spomienky, ktoré nás celý život sprevádzajú a určujú, akým sme človekom. Môžeme teda s istotou tvrdiť, že potrebujeme druhého, aby sme pochopili svet okolo seba. Potrebujeme však druhého, aby sme pochopili sami seba?

Čo znamená pochopenie samého seba? Môžeme povedať, že človek, ktorý plne pochopil sám seba, je človekom, ktorý rozumie svojim pocitom, správaniu a myšlienkam a vie s nimi pracovať. Vie, prečo sa v určitých situáciách ako cíti, správa a na čo myslí, vie, odkiaľ jeho pocity, činy a myšlienky pochádzajú. Tohto človeka by sme mohli nazvať osvieteným. Potreboval tento človek druhého na to, aby dosiahol svoju mentálnu stabilitu? Potreboval ho na to, aby sa stal osvieteným? Myslím si, že áno. Chápanie svojho okolia a chápanie samého seba sú totiž fenomény úzko prepojené. Tak, ako potrebujeme sami seba, potrebujeme aj druhého. Človek je totiž spoločenský tvor a sociálne interakcie mu pomáhajú lepšie chápať okolie a aj samého seba. Je však veľmi zložité a riskantné spoliehať sa vždy na niekoho druhého. V druhých ľuďoch totiž nikdy nenájdeme takú istotu, akú nájdeme v sebe. Druhý môže odísť hocikedy, ale sami seba nedokážeme nijako opustiť. Nijako inak ako tou najhoršou cestou.

Práve preto si myslím, že je veľmi nebezpečné spoliehať sa na to, že potrebujeme druhého, aby sme pochopili sami seba - ak o tom druhom rozmýšľame ako o fyzickej osobe v našom okolí. Naša predstava o tom druhom je ale skutočne neobmedzená a množina fyzických osôb v našom okolí je iba malou podmnožinou množiny druhých. Platí teda, že každá fyzická osoba v našom okolí je druhý, ale nie každý druhý je fyzickou osobou v našom okolí. Naše možnosti na sebapoznanie s potrebou niekoho druhého sú nepredstaviteľne veľké. Osoba, ktorá je pre nás ktosi druhý, nemusí byť vôbec v našom okolí a nemusí byť ani fyzicky prítomná. Možno ani nemusí byť osobou. Pochopiť samého seba môžeme vďaka prítomnosti iného zvieraťa. Môže to byť náš pes, ktorý nás bezpodmienečne miluje, mačka, ktorá nás svojim intelektom učí, čo znamená nie, či kôň, ktorý s nami spolupracuje. Zviera nám v niektorých prípadoch nemusí ani patriť, nemusíme ho označiť prívlastkom náš. Niekedy sa stačí započúvať do zvukov vtákov relatívne vysoko nad nami či hmyzom relatívne nízko pod nami a chápať samého seba ako súčasť zložitého a prekrásneho ekosystému. Cítiť radosť z našej existencie. Pochopiť samých seba pomocou druhého môžeme tiež online - textovými správami či písaním listov s fyzickou osobou, ktorá však nie je fyzicky blízko pri nás.

Najkrajším a najefektívnejším spôsobom spoznávania sveta, a teda aj sebapoznávania je, podľa mňa, čítanie kníh. Autor knihy pre nás môže byť ten druhý a jeho myšlienky na stránkach knihy nástroj na sebapoznávanie. Čítaním sa dostávame do hĺbky autorových myšlienok. Až do detailov. Čítaním máme možnosť pozerať sa na svet očami kohosi úplne cudzieho, pochopiť jeho myšlienky, a tým meniť svoje vedomie.

Potrebujeme teda druhého, aby sme lepšie pochopili sami seba, ale svoju víziu o tom druhom musíme veľmi rozšíriť. Takým spôsobom sami seba možno raz skutočne pochopíme.