Keď som sa dozvedel, že na našom ďalšom turnaji v malom futbale sa okrem dvoch ďalších súperov postavíme aj našej susednej dedine a zároveň rivalom z Horných Orešian, povedal som si jednu vec – toto naozaj nemôžem zmeškať. Zápas proti známym menám zo susednej dediny sa mohol vydať dvoma cestami – prvou, kde sa zápas zahral priateľsky bez väčšieho napätia a druhou, kde sme do poslednej sekundy a posledného dychu hrali o víťazný gól.

A tak sme sa v piatok, 12. apríla, po týždňoch krvopotného úsilia na tréningoch všetci stretli na autobusovej zastávke. Okrem Horných Orešian nás čakali aj Kátlovce a škola z trnavskej Spartakovskej. Väčšina hráčov s dobrou náladou prednášala svoje očakávania, no aj keď možno konverzácia niekedy zablúdila na súperov z Kátloviec, vždy sa rýchlo vrátila k susedskému derby. Autobus prišiel na čas a po nástupe sme sa rozhliadali po súperoch. Medzi sediacimi sa, samozrejme, našli povedomé tváre.

Predzápasová atmosféra naznačovala, že stretnutie sa poberá priateľskou cestou. Dokonca sa udialo aj pár zatrasení rukami a padlo aj pár vtipov. Po príchode do Trnavy sme sa urýchlene presunuli na Spartakovskú ulicu, a tam hneď do šatní. Keďže na futbal boli teploty nepríjemné, namiesto šortiek sme volili tepláky a pod tričká sme si obliekli mikiny.

Po prezlečení sme sa išli oboznámiť s ihriskom. Zistili sme, že ihrisko je betónové, ale ani vízia pádu na tvrdý asfalt nás nevydesila. No aj tak sme si dovolili poľutovať brankárov. Nasledovala rozcvička, rozbehanie aj ponaťahovanie sa. Po tejto rozcvičke nás čakala správa o tom, že náš prvý zápas bude zároveň ten najväčší.

Po tom, čo sme len ako diváci sledovali zápas medzi Spartakovskou a Kátlovcami, bol čas na to, aby sme ukázali, čo v nás je. Prvý polčas sa dal nazvať predohrou toho, čo nás čakalo neskôr. Oba tímy hrali vyrovnanú hru prevažne v strede ihriska. Bolo vidieť, že Horné Orešany mali prevahu v útoku, no naša obrana ich ďaleko nepúšťala. Dolné Orešany sa okrem pár jasných momentov dostávali na súperovu polovicu len veľmi málo a pred druhým polčasom bolo dopredu jasné, že nastupovať doň budú úplne iné mužstvá.

Po výmene strán Horné Orešany na ihrisko doniesli svoje všetko, no aj napriek ich snahám, gól, ktorý by ich poslal do vedenia, im zakaždým len o vlások unikol. Neskôr sa do jedinej šance dostali aj Dolné Orešany, no brankár si s ňou poradil. Nasledovala menšia odmlka oboch tímov. A v tom sa po výkope z obrany Dolných Orešian ocitla lopta na nohe nášho útočníka a ten sa už v parádnej koncovke nezmýlil. Viedli sme 1:0. Horné Orešany vtedy začali útočiť intenzívnejšie ako po celý vtedajší priebeh zápasu, no obrana vždy loptu odpratala mimo ihriska. Páliť sa začalo z diaľky, no mnoho striel nenašlo bránu. Všetky ostatné strely boli zblokované obranou alebo im brankár dokázal zabrániť nájsť ich cieľ. V tíme Horných Orešian sa začali objavovať trhliny.

V tom sa spoza postrannej čiary ozvalo, že zostáva posledná minúta. Každý vtedy vedel, že najdôležitejšie bude skóre udržať. Celá minúta sa vliekla ako hodina. Lopta sa akoby nasťahovala na našu polovicu. Vtedy sa v záverečných sekundách súperi pustili do jednej z veľkých šancí, no lopta skončila za bránou. Myslel som si, že bude nasledovať rohový kop, no ozvali sa tri písknutia.

Porazili sme našich rivalov. Bolo to tým najtesnejším rozdielom, no o to slastnejšie. Po zápase medzi nami panovala dobrá nálada. Zaliezli sme do teplej šatne, diskutovali o uplynulom zápase , rozprávali vtipy a pripravovali sme sa na zápasy, ktoré nás ešte len čakali.

Oba ďalšie zápasy sme aj napriek dobrým výkonom prehrali, ale naše víťazstvo proti susedom nám nikto nezobral. Navyše, zo štyroch tímov sme skončili tretí, čo je na stupni víťazov a aspoň raz sme v tabuľke nezabrali posledné miesto. To sme nechali rivalom.