Zaznel signál, aby som sa pripravila zahájiť svoju jazdu. Obzrela som sa naokolo a stiahlo sa mi hrdlo... kde to, preboha, som? Čo mi to napadlo? Mojim, už aj tak dosť vypätým nervom nejakú chvíľu trvalo, kým mi dali na moje otázky jasnú odpoveď. Bratislava, drezúrne majstrovstvá Grand Prix. A k druhej otázke... ešte pred pár týždňami na kvalifikácii mi to pripadalo ako úžasný nápad. Chcela som len, aby aj ostatní videli ten úžasný talent mojej kobylky Clarisse. Aby ju videli inak, než Kráľovnú vetra a tmy, ako ju prezývali jazdci, ktorých sa úspešne zbavila už po minúte v sedle. Áno, je divoká, je temperamentná, ale aj nádherná a inteligentná. Spoločne sme si vytvorili vzájomnou dôverou puto pevné ako reťaz a ona mi dovolila odhaliť jej drezúrne nadanie.

A teraz spolu stojíme kúsok od môjho sna. Jediné, čo som schopná vnímať, sú pohŕdavé pohľady mojich súperov a okolostojacich elitných jazdcov, ktorí len neveriacky hľadia na to mladé dievča, dosť odvážne na to, aby sa tu objavilo a strpelo tú veľkú porážku, ktorá nevyhnutne príde. Ľudia vravia, že je to odvaha byť neobľúbený, no mne sa to tak nezdá. Clarisse vycítila môj vzrastajúci pocit paniky a nervózne pohodila hlavou. Cítila som, ako sa jej svaly napli. Bola pripravená čeliť tomu, čo príde. Vtom zavial silný vietor a ako živý bič mi vmietol vlasy do tváre. A to ma prebralo. Čo to stváram? 40 sekundový limit už pomaly uplynul a ja stále stojím na mieste a ako v príbehu filozofie blúdim v labyrinte možností, čo všetko sa môže pokaziť. Rázne som priložila päty ku kobylkiným bokom, Clarisse vystrelila z miesta a vklusali sme do arény. Sme posledné súťažiace, končí sa to nami, takže teraz alebo nikdy.

Začala hrať hudba... Pozriem sa na rozhodcov, povolím oťaže a... nič. Nevidím ani tmu, ani svetlo. Neviem, čo sa deje. Okolo mňa je len nox et solitudo. A zrazu sa hudba spomaľuje, ja prejdem z piafy do úhľadného zastavenia a tribúny okolo vybuchnú potleskom. Celé vystúpenie mám ako v opare, netuším čo som robila, ale podľa toho, ako ku mne moja najlepšia kamarátka Leila s úsmevom beží, súdim, že to dopadlo dobre.

Neviem, čo sa dialo posledné hodiny, no teraz, keď obloha modrá ako zafír pomaly tmavne a trbliece sa ako bezhviezdne more, mi pomaly začína dochádzať, že sme vyhrali. Vyhrali sme s náskokom 0.56 stotín bodu, čo je výborné. Zrazu som stredobodom pozornosti. Už ani neviem, koľko ľudí sa mi prišlo predstaviť. Všetky mená sa mi zlievajú dokopy. Keď sa hlavný rozhodca zdvihol ako vladár zo svojho trónu a prišiel mi zagratulovať, stratená nádej sa mi vrátila. Možno to nebude až také fiasko.

Mali sme šťastie, že sme sa dostali až sem, aj keď ma to stálo veľa stresu a napätia. Neboli to ľahké týždne, no predsa sme robili maximum a aj keď mi mnohí neverili, išla som za svojím snom. Tak ako Nietzsche v Nice, ani ja som sa nemienila nechať zviazať predsudkami ostatných ľudí, ktorí nemajú o skutočnej podstate drezúry ani potuchy.

A teraz mi to konečne začína pripadať skutočné, nielen ako moje prianie. Naozaj sme vyhrali! Aj keď viem, že ešte musím zvládnuť Freestyle, tak na ten výraz znechutenia v Audriinej tvári nikdy nezabudnem a budem sa snažiť o to viac, aby tam ostal aj po druhom kole.

Ďalší deň som strávila hraním sa s Clarisse. Ostatní jazdci si opakovali náročné zostavy na Freestyle, ale keby som to spravila aj ja, viem, že by som vystúpenie nakoniec pokazila. Celine, ďalšia jazdkyňa nášho tímu, si krátila čas tým, že sledovala 21 lekcií pre 21. storočie, čo sú známe tipy pre drezúrne jazdenie, lebo sa jej stále zdalo, že jej kôň Jesper nedvíha nohy pri pasáži dosť vysoko. A tak hľadala, či na tom videu nenájde nejakú radu. Trénerka ma z diaľky sledovala. Nebola to len hra. Spoločnou prácou vo voľnosti upevňujeme hranice nášho priateľstva. V hebkej tráve zelenej ako smaragd poletovali motýle. Došlo mi, ako málo už zostalo takýchto miest, čistých a krásnych. A aj táto lúka niesla známky ľudí. Plastové fľaše, nápisy vyrezané do kôry stromov, obaly od čokolád... Jelenie či mačacie stopy sú prekryté ľudskými. Berieme zvieratám ich prirodzené prostredie. Farmári vyháňajú vlkov a chránia ovce, no oni obaja nakoniec zahynú. Vlk kvôli hladu a ovca rukou ľudí. Mali by sme sa viac zaujímať o prírodu okolo nás, nájsť trošku ľudskosti a nemyslieť len na seba. Naša Zem nám stále silnejšími výkyvmi počasia ukazuje, čo dokáže a ak sa nezmeníme, o pár rokov môžu všetky ľudské stavby, nablýskané mrakodrapy a drahé vily skončiť ako mestá popola.

Išla som do postele skoro, no spánok sa mi vyhýbal širokým oblúkom tak, ako ja knihe Svedectvo o živote v KĽDR, ktorú máme ako povinné čítanie. O 16 hodín a 25 minút, bude 9th November a v Šamoríne na Vranej 6 vypukne súperenie o pohár. V pohodičke, žiaden stres! Vzdávam to.

„Leila?" zvolám.

„Áno?" ozve sa z druhej postele v našej spoločnej izbe.

„Poďme von, nemôžem spať. Dnes má byť krásne vidieť najjasnejšie hviezdy Slnečnej sústavy," poviem.

„Naozaj?" odvetí Leila bez nadšenia.

„Tak fajn. Poďme, aj tak sa nudím," vzdychne nakoniec a na stolík položí Listy pre posilu od Tvojho Kráľa: Milovanej princeznej bojovníčke, knihu, ktorú som si zobrala na cestu a ona si ju zjavne večer požičala.

Obliekli sme sa a vyšli potichu von. Privítal nás mesiac v splne osvecujúci drezúrnu arénu ako polnočné slnko. Pri neďalekom rybníku žaby predvádzali svoj nočný cirkus. Vyšli sme na pole a rozhliadli sa. Hviezdna obloha sa nad nami otvárala ako polnočná knižnica, so súhvezdiami v hlavných úlohách jej príbehov. Vtom Leila zajačala, keď sa jej v tme niečo obtrelo o nohu. Odskočili od nej dve blýskajúce sa oči a veľký čierny kocúr rozmrzene zaprskal.

„Charlie?!" zvolám a nechápavo pokrútim hlavou.

Tento malý tvor patrí našej trénerke a má, mierne povedané, svoju hlavu. Bežne sa na novom mieste vytratí aj na pár hodín a potom sa zrazu objaví späť. Trénerka už skúšala všeličo, aby ho nestratila z očí, ale on, akoby sa riadil Dobrodružstvami Sherlocka Holmesa, sa vždy stratil z radaru a viedol vlastné vyšetrovanie miesta činu.

„Čo tu robíš? A kde si to vzal, prosím ťa?" spýta sa ho Leila.

„To" bola veľká mašľa, červená ako rubín, ktorá mu visela na krku. Zasmiala som sa a hlasom ako zo záhrobia povedala: „Charlieho malé tajomstvá nikdy nikto neodhalí."

Potom sme sa už smiali obe. A zrazu sa moja neistota, ktorá ma trýznila celý deň, stratila. Pochopila som jednu dôležitú vec. Nemusím všetko zvládnuť sama. Mám priateľov, mám rodinu, mám okolo seba ľudí, ktorí tu vždy pre mňa boli. A mám Clarisse... Nebudú ma odsudzovať, ak sa zajtra niečo pokazí. Im záleží len na tom, aby som ja bola šťastná. Nenechám sa rozdrviť tlakom výhry, ktorú mám na dosah ruky. Tak ako Grand Prix, musíme si našu jazdu s Clarisse hlavne užiť. A presne to hodlám zajtra urobiť. A naplno...

Jemný nočný vietor ochladzoval zem rozohriatu od posledného slnka. Mraky sa pomaly naháňali po oblohe a na zem vrhali strašidelné tiene. V jednom z nich stála postava v čiernom plášti. Pomaly sa zakrádala okolo tichých jazdiarní smerom k západnej stajni. Opatrne našľapovala, aby ju nijaký jemný zvuk neprezradil. Vošla do stajní a pokračovala uličkou okolo dlhých radov boxov.

Naozaj si tá malá potvora myslí, že mi prerazí môj plán? vravela si v duchu. Jeden úspech a je z nej celebrita, naštvane sa jej blyslo v hnedých očiach, teraz vďaka hnevu skôr čiernych. Vraj dievča na tancujúcom koni, pomyslela si sarkasticky. No to určite! Veď ty počkaj, ako tvoja bublinka šťastia hneď rýchlo zase spľasne!

Pomaly prechádza k jednému z posledných boxov. Jazdci spia, kone spia, nikto nemá ani tušenia, že sa niečo deje. No ako sa len mýlia.

Nemala si pokúšať svoje šťastie a moju trpezlivosť , blyslo jej mysľou. Už som ti povedala, že dobré dievčatá končia zle. Mala si ma počúvať.

Zastane a na perách sa jej zjaví mrazivý úsmev, ktorý je ešte horší než predchádzajúci výbuch hnevu. Zodvihne ruku v čiernej rukavici a položí ju na dvere boxu. Nejaký inštinkt donúti sivo-bielu kobylku, aby sa prebudila. Spod plášťa sa ukáže druhá ruka zvierajúca čosi v dlani.

„Povedz zbohom Freestylu, zlatko," šepne ticho Audrey a ostrie noža sa zablysne v ponurom svetle mesiaca.