Nemala si pokúšať svoje šťastie a moju trpezlivosť blyslo jej mysľou. Už som ti povedala, že dobré dievčatá končia zle. Mala si ma počúvať. Zastane a na perách sa jej zjaví mrazivý úsmev, ktorý bol ešte horší než predchádzajúci výbuch hnevu. Utajená v tieňoch zodvihne ruku v čiernej rukavici a položí ju na dvere boxu. Nejaký inštinkt donúti sivobielu kobylku, aby sa prebudila. Spod plášťa sa ukáže druhá ruka zvierajúca čosi v dlani.

„Povedz zbohom Freestylu, zlatko" šepne ticho Audrey a ostrie noža sa zablysne v ponurom svetle mesiaca....

S výkrikom prudko vyskočím z postele. Teda, aspoň to som mala v úmysle, keď som ešte v polospánku otvorila oči. Lenže môj plán zmaril znížený strop nad mojou posteľou, ktorý sa úspešne zrazil s mojou hlavou. Namosúrene som naň zazrela a on mi pred očami pulzoval, akoby sa mi vysmieval: „Shatter me, rozbi ma."

„Čo sa stalo?!" zvolala Leila prekvapene z vedľajšej postele.

Dobrá otázka. Bolo mi jasné, že sa nepýta len na moju kolíziu so stenou, ten zvuk bol dosť jasný a už ho nikdy nechcem počuť ani cítiť znova.

Vtedy som si spomenula, čo ma zobudilo a prečo som kričala. Túto noc sme toho veľa nenaspali, keďže som mala ten úžasný nápad na uvoľnenie stresu - ísť sledovať o polnoci hviezdy.

„Hej! Zem volá Viku," dožadovala sa Leila mojej pozornosti. Znova ma oblial studený pot, keď som si spomenula na môj sen.

„Musím ísť za Clarisse!"

Vybehla som smerom k dverám. Stále som mala pred očami posledné záblesky ako scény z filmu. Moja krásna kobylka nehybne ležiaca, kŕdeľ vrán v čiernom mraku haliacom slnko, Audrey na dvore zo strieborných plameňov v Kráľovstve Podvodníkov pripravená prebodnúť ma temným mečom a ďalšie a ďalšie obrazy, ktoré si moja myseľ zapamätala. Každá vízia nesúca jeden spoločný prvok. Ja a Clarisse v nebezpečenstve. Leila vyskočila na nohy a zaprela sa rukou o dvere, ktoré som sa chystala otvoriť na chodbu. Kniha Babylon: 20 jazykov sveta, ktorá ležala na stolíku, spadla na zem pri jej prudkom pohybe. Kde ju vzala, fakt netuším.

„Takto?" Zdvihla obočie a veľavýznamne sa na mňa zadívala.

Odtrhla som oči od knihy. Nechápala som. Stále som bola mimo z noci, čo tým myslí že ta-... Ahá!. Moje ružovučké pyžamko s nápisom Heartstopper. Nie zrovna outfit na rannú vychádzku. Zahrešila som, zvrtla sa na päte a zabuchla za sebou kúpeľňové dvere. Studená voda na tvári mi prečistila hlavu a to prinieslo nechcené myšlienky. A dôvod môjho zlého spánku? Dnešný Freestyle, v ktorom som mienila obhájiť svoje prvenstvo z predvčerajšieho testu. Oprela som sa rukami o vaňu a so vzrastajúcim zúfalstvom sledovala ozdobné nápisy na protiľahlej stene. Spoznala som v nich vyznania zo 100 sonetov Laure. Nikdy som tú knihu veľmi neobľubovala, no teraz mi to pripadalo ako znamenie. Posledné ľúbostné básne,ktoré som čítala asi pred mesiacom, sa končili smrťou oboch. Aká náhoda!

Rýchlo som na seba hodila do spoločnosti vhodné oblečenie a namierila si to k stajniam. Vonku som zahla za roh a zrazu som do niečoho narazila. To sa mi dnes stáva nejako často, pomyslela som si.

No v momente, ako som sa pozrela hore, som v duchu ďakovala Leile, že ma donútila prezliecť sa. Moje oči sa totiž stretli s párom tmavomodrých.

„Travis?" zmeravela som a uvedomila som si, že to on ma zachytil, keď som doňho vrazila.

„Čo tu robíš?"

„Pýta sa tá pravá," odvetil so smiechom a trochu odstúpil, aby mi dal priestor. „Pokiaľ si spomínam, ty máš súťaž až večer."

„Veď to hej. Končí sa to s nami," odpoviem 'nadšene'.

„To najlepšie nakoniec, nie?" poznamenal a ja som sa trpko zasmiala. Kiežby!

„Idem za Clarisse,," začala som skôr, ako on povedal: „Bol som za Felidom."

Zamračila som sa.

„Čo zase spravil?"

Felidae Punk 57 je Travisov druhý skokový kôň, ktorý vzrastom veľmi nevyniká a rád robí problémy.

Travis si vzdychol:„Vo výbehu pohrýzol Samovho valacha Necronomicona. Doma si žije ako malý Princ a potom to tak vyzerá.

,, Aha, tak už aj hryzie... „Doma malý princ, vonku Krutý princ."

Trevis len smutne pokýva hlavou.

Rýchlo sme sa pozdravili a išli každý svojou cestou. So srdcom prudko bijúcim až niekde v krku som dobehla ku Clarissinmu boxu. Na privítanie zaerdžala, živá, zdravá a podráždená z toľkého státia. Až vtedy som si vydýchla. Bol to len sen.

Vtom mi zazvonil mobil - Leila.

„No kde si? Čakám ťa na raňajkách u Tiffanyho," ozvala sa netrpezlivo.

„Kde?" neveriacky som sa zasmiala.

„Majiteľ hotela sa volá Tiffany. Dobré, že?" odvetila.

To áno. Naposledy som pohladila zamatový krk kobylky a vydala sa naspäť do hlavnej budovy. Bolo ešte skoré ráno, no napriek tomu už dobrá polovica jazdcov sedela za dlhými stolmi.

Nemôžem si pomôcť, ale jedáleň mi veľmi pripomínala nejakú hájovňu pod lesom na samote - drevené podlahy, veľký krb, vôňa živice a teplého jedla. A spoločenská miestnosť na prvom poschodí s pohodlnými nízkymi sedačkami okolo malých stolíkov mi pripadala ako jedna kaviareň v Kodani, kde sme boli minulú jeseň.

Prisadla som si k Leile a Celine. Aj ony sa rozhliadali po miestnosti

„Ako v Pánovi prsteňov, že?" povedala zasnene Celine a ja som nadšene prikývla.

Leila povedala úplne nechápavo: „V čom?"

Neveriacky sme na ňu hľadeli a potom vybuchli do smiechu. Možno dnešok predsa len nebude taký zlý...

Ani som sa nenazdala a boli sme pred obedom zavolaní ísť sa zaregistrovať a prevziať si štartovné čísla. Pri pulte som si zobrala sedmičku. Teda - nie že by som mala na výber. Čísla sa predtým losovali.

Neďaleko som zazrela Missi a Atlasa . Poznáme sa už dlho, aj keď nie sme z jedného klubu. Atlasova šestka povievala na plote za nimi, čierna na bielom podklade. Aspoň som vedela, kto pôjde predo mnou.

„To ale bola jazda, Vika. Netuším, kde si toho koňa našla, ale dobre sa jej drž,“ usmiala sa Missi, keď som k nim prišla.

Počas tej doby, čo sa s Missi poznáme, nikdy nebola na súťaži bez jedného človiečika a oddaného fanúšika.

„A kde máš brata? Vari si Chris nechal ujsť túto jedinečnú príležitosť?" rozhliadla sa okolo seba.

„Pred chvíľou tu bol," vzdychla si, „spomínal, že chce jesť. Pôjdem ho radšej nájsť, kým niečo nevyvedie."

Ponúkla som sa, že pôjdem s ňou. Aj tak by mi nepomohlo, keby som si teraz išla opakovať zostavu s Clarisse. Postupne sme sa predierali zhusťujúcim sa davom až k jedálni na druhom konci areálu. A naozaj, Chris sedel pri krajnom stole a natešene rozhadzoval rukami a smial sa na publiku, ktoré sa okolo neho zhromaždilo.

„Chris?" zvolala jeho sestra, „čo to stváraš?"

Zhrozene sa zadívala na stôl, pri ktorom sedel a ktorý zjavne využil namiesto taniera. Keď som sa pozrela na ten zjav, pomaly zo mňa opadávalo napätie z večera. Zaoberať sa tým, čo by bolo keby a čo by sa mohlo pokaziť, je asi také ako snažiť sa pochopiť Heraldicu Sanctorum. Extrémne únavné, časovo náročné a frustrujúce.

Z myšlienok ma vytrhol hlas natešeného Chrisa, ktorý názorne vysvetľoval: „Missi, videla si už niečo takéto? Prvýkrát v histórii máš možnosť sledovať, ako jaternice tiahnu na Paríž.“ Prstom štuchol do podivného útvaru zo zemiakovej kaše predstavujúceho zrejme Eifelovku. „A to pod vedením strašného Gavaliera prérie."

Všetci zúčastnení sa smiali, až na jeho sestru, ktorá prevrátila očami a šepla smerom ku mne: „A takto vyzerá šesťročný Homo sapiens sapiens dnešnej doby."

Uškrnula som sa, no úsmev mi hneď z tváre zmizol, ako tá osoba vstúpila do jedálne. Moja úhlavná protivníčka. V plnej svojej kráse. Audrey.

„Máme nového hlavného rozhodcu," doniesla novinky Audrey.

V miestnosti nastalo dokonale ticho a ona až tak žiarila, že je stredobodom pozornosti. „Práve vyšla najavo pravda o afére Harryho Québerta a tých stratených dievčatách v Paríži," prehlásila dôležito, akoby sama prispela k nejakému prelomu vo vyšetrovaní. Áno, toto bola kontroverzná téma minulého polroka, keď sa objavili správy o študentkách, ktoré zmizli počas výmenného pobytu v Meste svetla. Muža Québertovho popisu totiž videla so spomínanými dievčatami parížska švadlena Verity Coubert na Champs Elysées v čase zmiznutia. V momente sa strhla hlasná diskusia a o ničom inom sa ďalej nehovorilo.

A rovnako to bolo aj nasledujúce hodiny pred očakávanou súťažou. Stála som bok po boku s Travisom, ktorý sa tu znova sčista-jasna zjavil. Tentokrát ale nikto do nikoho nenarazil.

Clarisse netrpezlivo pohodila hlavou. Aj ona cítila moju znova prítomnú úzkosť a stres. Na rade bolo číslo 4. Krátila som si čas uťahovaním sedlových popruhov, ktoré sa mi zdali príliš voľné.

Vtom ma vyrušil ten tenký,piskľavý, prehnane sladký hlások: „Tak čo? Pripravená? Všetko v poriadku?"

Audrey stála pár krokov za mnou. Zhlboka som sa nadýchla a v duchu si prechádzala múdrosti o získaní vnútorného pokoja z Malej knihy stoicizmu. Očami som sa zamerala na sedlovú dečku, zlaté písmená H. P. Lovecraft na jej okraji sa mi vrývali do pamäti, ako som predstierala, že ju nepočujem.

„Fajn. Keď chceš byť na mňa takto bezdôvodne hnusná, pokojne. Len aby si to neľutovala," jedovato zasyčala a s pohŕdavým mávnutím ruky odišla.

Nenechám si tento deň pokaziť, pomyslela som si, akurát keď zaznel signál, aby som sa pripravila. Travis mi povzbudzujúco stisol plece a kývol smerom ku kobylke: „Hovoria, že je zrodená z ohňa. Tak im ukážte plamene!"

Usmiala som sa, vyšvihla sa do sedla... A zmeravela. Mala som taký čudný pocit. Neutiahla som to sedlo príliš? Vrzlo veľmi alebo som len príliš paranoidná?

Nebol čas. Vošli sme do drezúrneho obdĺžnika. Ohlásili moje meno. Zastavili sme. Pomaly začína hudba. Naposledy som sa obzrela. Za plotom stáli ďalší jazdci čakajúci na svoje poradie ako karavána otrokov v Káhire-klenote Nílu. Prečo mi práve toto prirovnanie teraz prišlo na um? Paráda, asi z tej udretej hlavy začínam mať halucinácie.

Začala hudba. Prešli sme do piruety a ... prásk. Keď som sa nakláňala dnu na vyváženie, opora v strmeni pod nohou mi zrazu povolila a strhlo ma nabok. Prekvapene som sa na poslednú chvíľu zachytila hrivy, keď sa sedlo zviezlo ešte viac naľavo. Moja prvá myšlienka bola: tie prekliate popruhy. Musel mi ich niekto narezať.

„Len aby si to neľutovala." Audrine slova zrazu dávali nový zmysel. Chce vojnu? Bude ju mať!

„Vydrž dievča," šepla som kobylke, zaprela sa rukami o jej krk a posunula visiace sedlo dozadu a posadila sa pred neho. Povolila som zvyšné remene a ono skĺzlo do piesku. Ľudia zalapali po dychu, keď hudba gradovala a ja som zostala sedieť len na Clarissinom holom chrbte. Ideme na to!

O 3 minúty a 10 sekúnd, za záverečného ohlušujúceho potlesku, sa za mnou rozbehli rozhodcovia. Nevedela som, komu možno veriť, kto je pod Audriným vplyvom a obráti moje slová proti mne.

Popruhy sa nakoniec naozaj ukázali byť rozrezané. „Vieš, kto to mohol spraviť?“ spýtala sa porotkyňa.

Odpoveď nado mnou visela ako démon súhlasu tlačiaci to „áno" z mojich úst. Lenže ona to poprie a všetkým bude jasné, že jedna z nás klame. Cez arénu som zachytila jej pohľad sršiaci hnevom, že znova nedosiahla moju potupu. Keď si všimla, že ju sledujem, vyzývavo zdvihla obočie s jasným významom - Čo chceš asi tak urobiť?

Lenže 'moja odvaha vždy stúpa pri každom pokuse zastrašiť ma' citovala som v duchu Pýchu a predsudok.

„Nie," odvetila som na položenú otázku. Ja si počkám. Možno nie hneď teraz, možno nie za mesiac, ale moja pomsta bude. A bude sladká...