Ahojte,

po dlhom čase sa zase stretávame. Dnes budem písať o jesenných tradíciách na Slovensku. Dúfam, že sa vám bude článok páčiť. Tak sa poďme spolu pozrieť do minulosti...

Koncom septembra začína v našich podmienkach obdobie jesene. Jeseň predstavovala pre ľudí mimoriadne dôležitú časť roka. Ako môžeme posledné roky pozorovať, vplyvom klimatických zmien sa počasie aj v tejto fáze roka výrazne zmenilo. Je oveľa teplejšie ako kedysi. Tieto zmeny našťastie výraznejšie nezasiahli do našich tradícií, ktoré sa aj dodnes tešia veľkej obľube. Jeseň predstavovala pre ľudí mimoriadne dôležitú časť roka. Práve v tomto období vrcholil zber úrody a príprava na dlhé, zimné mesiace. Mnoho zvykov sa preto týkalo napríklad žatvy. Oslavovala sa nová úroda. Ľudia sa snažili zabezpečiť si obradmi hojnosť aj v budúcom roku. O niektorých z nich si teraz povieme...

1. Typickou jesennou zvyklosťou je slávenie konca žatvy – ľudovo nazvané aj dožinky. Ich priebeh sa mohol líšiť v závislosti od lokality. Vo všeobecnosti sa ale zvykli v deň poslednej žatvy zväzovať a ozdobovať posledné snopy obilia. Vili sa ozdobné vence, ktoré sa ozdobovali papierovými, farebnými dekoráciami či živými kvetmi. Napríklad v oblasti Záhoria sa takéto vence vili v podobe koruny. Vence neskôr odovzdával dožinkový sprievod za sprievodu vinšovania, hudby, spevu a tanca gazdom, ktorí ich za odmenu pozývali k hodom. V oblasti Púchova sa ešte pred oslavou ponúkal dožinkový zástup koláčmi a alkoholom. V niektorých oblastiach sa po týchto oslavách zvyklo na druhý deň chodiť mlátiť poviazané obilné snopy.

2. Okrem konca žatvy sa s jeseňou spája aj nemenej známe tradičné vinobranie. Pre vinárov je toto obdobie vrcholom roka, nakoľko sa konečne dočkajú zaslúženého ovocia po tvrdej práci. Už týždne pred zberom začali hospodári s prípravou. Posledný týždeň pred „dňom D“ dokonca zakázali ľuďom vstup do viníc. Zaujímavým zvykom popri oberaní úrody bolo vytvorenie vatry na konci vinice, kde si počas prestávky mohli oberači a oberačky opiecť chlebík či slaninu. V oblasti Krupiny sa napríklad ku koncu oberačky zvykol zarezať baranček. Po poslednej oberačke sa zvykol voz, na ktorý sa nakladalo hrozno, vyzdobiť. V obci Cífer zas panoval zvyk usporiadať po oberačke oslavu, na ktorej sa otvoril sud vína. Okrem kvalitného jedla a pitia dbali domáci aj na náležitú ozdobu svojich domovov. Populárna bola najmä výzdoba vo forme konárikov s hroznom.

3. Medzi slovenské tradície v minulosti patrilo aj tzv. rukovanie prípadne rukovačka regrútov. Šlo o verbovanie a prijímanie mladých chlapcov medzi regrútov, ktorí sa tak dostali do vojenskej služby. Chlapci, ktorí sa tak rozhodli, si vyzdobili klobúky farebnými stužkami a spolu sa vybrali v sprievode na čele s richtárom cez dedinu. Nechýbal pri tom samozrejme spev a tanec. Záver tohto stretnutia režíroval richtár, ktorý nových regrútov zvykol pozývať do krčmy na hostinu. Večer pred ich odchodom sa zvykli stretnúť so svojimi rodinami či svojimi milými, s ktorými sa lúčili. Na rozlúčku neraz dostali kadejaké dary. Napríklad konárik rozmarínu, fľašku pálenky, vyšívané košieľky a podobne.

4. Populárnymi jesennými slávnosťami sú aj dodnes rozhodne tzv. hody. Šlo o oslavy na počesť úrodného roka. Boli akousi bodkou za poľnohospodárskym rokom. Poďakovaním za hojnosť, ktorej sa ľuďom dožičilo. Pre tieto hodovačky bolo charakteristické stretávanie sa rodín, susedov, priateľov, známych pri jednom stole, kde sa spolu oddali bujarým oslavám. Tieto slávnosti môžeme poznať aj pod názvom „kermeš“ či „odpust“. Pomenovanie odpust je v súvislosti s touto tradíciou veľmi zaujímavé. Vzniklo práve vďaka tomu, že mali ľudia možnosť počas týchto hodovačiek získať, ale aj kúpiť si tzv. odpustky, vďaka ktorým boli ich hriechy zmazané. Hody boli pre ľud veľmi obľúbenými a významnými udalosťami. Pripravovali sa na ne naozaj prácne. Gazdinky vyzametali všetky kúty v domoch a vypekali najrôznejšie jedlá. Boli to hlavne koláče, rôzne polievky a mäsité pokrmy. V oblasti západného Slovenska sa tradovalo najmä požívanie hydinového mäsa a pečenie lokší. Popri oslavách nezabúdali ľudia ani na svoju vieru, a tak sa zúčastňovali na rôznych omšiach. Obľúbený bol aj zvyk zabíjania kohúta, ktorého sťali mladí chlapci na námestí za sprievodu ľudu.

5. Slávnosťou podobnou dožinkám je tzv. mitrovanie. Ide o oslavu ukončenia hospodárskych prác a príchodu oviec z celoročnej paše. S mitrovaním by sme sa mohli stretnúť najmä v hornatejších oblastiach Slovenska koncom októbra – na Demetera. Dnes je už tento zvyk skôr ojedinelým, stále sa však nájdu dedinky, kde pretrváva. Takou je aj dedinka Očová. Mitrovanie realizoval zväčša bača, ktorý so svojimi valachmi chodil v dedine od domu k domu. Spolu spievali a vinšovali obyvateľom, s ktorými sa hostili a slávili.

6. S nastupujúcim novembrom k nám každý rok prichádza čas stíšenia, počas ktorého oslavujeme dva mimoriadne významné sviatky. Je to sviatok Všetkých svätých a Pamiatka zosnulých. Počas týchto sviatkov spomíname nielen na našich svätcov, ale aj na našich zosnulých. Aj v rámci týchto sviatkov je mnoho jednotlivých obradov, ktoré sa líšia kraj od kraja. Jedno však majú spoločné. Ich cieľom je uctiť si tých, ktorí tu už nemôžu byť s nami. Určite sa zhodneme, ak poviem, že našimi klasickými „dušičkovými‘‘ obradmi je kladenie vyzdobených vencov na hroby a pálenie sviečok. V oblasti Oravy či Liptova zvykol ľud nechávať v noci v kuchyni jedlo pre duše mŕtvych. Verilo sa, že ak zosnulí nenájdu nič pod zub, budú celý rok plakať od hladu. V niektorých obciach na Spiši zas kolovala povera, že za každého zosnulého z rodiny je potrebné odovzdať kostolu časť česaného ľanu, ktorý im mal zabezpečiť vykúpenie. Súčasťou slávností boli aj spoločné omše či posväcovanie hrobov. Zaujímavým zvykom bolo kropenie hrobov mliekom. V niektorých častiach Slovenska tak ľudia robili, aby si ich zosnulí mohli umyť rany spôsobené očistcom.

Sme na konci. Dúfam, že sa vám článok páčil a verím, že sa stretneme onedlho znovu...