Smrtiaca ilúzia

16.12.2023 16:25
Spoločnosť

Autor : Linda Donovalová, Gymnázium Ivana Kupca, Komenského, Hlohovec

Späť na úvod

Zrýchlila som krok preklínajúc tie tenké podpätky, na ktoré som sa nechala nahovoriť. Smutne som si pomyslela na tie otlaky, čo sa mi zajtra nepochybne spravia na pätách. Ak nejaké zajtra bude, pomyslela som si pochmúrne. Viem, že ma niekto sleduje. Cítim ich pohľady na mojom chrbte. Každý môj krok sa zvonivo ozýva od sťahujúcich sa stien úzkej uličky. Na okamih som predstierala zakopnutie a napínala uši...tu!

Ťažké čižmy dopadli na chodník moment pred tým, ako sa majiteľ opäť bezchybne prispôsobil môjmu kroku. Toto nevyzerá dobre. Zlý pocit, ktorý ma premkol už na začiatku oslavy, sa stupňoval. Už som takmer bežala. Môj bože, nemôžem uveriť, že takto zbabelo utekám. Práve ja! Po tom, čo sa stalo ale naozaj nedokážem na nič iné myslieť.

Čo som to len spravila? Nie. Spravila som, čo bolo treba. To oni to celé pokazili a všetko sa odvtedy rúti do priepasti. Na čele so mnou.

Ostro som zahla na úzkej križovatke do severnejšej z ulíc dúfajúc, že som vybrala správne. Matne som vnímala silnejúci zvuk vody. Predo mnou sa vynoril široký pás čiernoty. Canal Grande. A slepá ulička. Zúfalo som sa rozhliadla po úniku. Iba rozvírená hladina kam oko dovidí. Prudko som sa otočila.

"Myslela si si, že len tak ujdeš?" Chrapľavý hlas prehovoril spod čiernej masky zakrývajúcej hornú polovicu tváre statného muža.

Nedovolila som si cítiť strach. Narovnala som sa do svojej plnej 170 cm výšky, hlavu zdvihla hrdo hore. Najlepšie, ako som vedela, som sa naňho pohŕdavo pozrela spod mihalníc, aj keď som musela hlavu zdvihnúť, aby som sa mu dívala do očí.

"Dohodli sme sa. Splň svoju časť a ja splním svoju!"

Raz a navždy oni oľutujú, čo mi urobili. Konečne vystúpim z tieňa. A kým si to uvedomia, už bude neskoro. Doteraz som vždy bola tá dobrá, nečinná. Lenže aj dobro má svoje hranice, keď sa zlo stáva silnejším. Musím ich zastaviť, kým je čas.

"Takto sme sa nedohodli, slečinka," zavrčal muž.

Hral túto hru dobre, lenže to aj ja. "Si naozaj taký naivný, aby si si myslel, že som si na teba nič nenašla, kým sme začali spolupracovať? Mám po krk férovosti," povedala som ticho, no môj hlas nebol ani v najmenšom slabý. V očiach sa mi zlovestne zablyslo a stúpila som nohou do prázdna za sebou.

Ibaže som nepadala. V tmavej vode úzky čierny čln dokonale splynul. Rukou som siahla dozadu a ľahučko naštartovala motor. Potom som už len sledovala, ako sa ten surovec bezmocne rozčuľuje na brehu Canal Grande.

Roztrasene som sa nadýchla. Nevedela som, že predstierať ľahostajnú odvahu bude také ťažké. Lenže už niet cesty späť. Dostala som ho, kam som chcela. Jemne som začala otáčať čln do jednej z bočných spojníc, keď sa okolo prehrnula policajná loď. Už som nemala čo stratiť, hovorila som si. Tí ľudia mi zničili budúcnosť a zabili priateľa. Už som sa nemohla ďalej skrývať – vysnorili každý úkryt, ktorý som mala; zničili každé miesto, ktoré som považovala za bezpečné.

Rodina sa mi obrátila chrbtom po tom, čo na mňa hodili tú hnusnú lož. Priatelia ma opustili a pridali sa k nim. Vedela som, že každý môže každého zradiť, ale nikto nevravel, ako veľmi to bolí.

Zahla som späť na Canal Grande a predo mnou sa od dlažby veľkého námestia odrážalo svetlo mesiaca. V diaľke som začula sirény, no vedela som, že nejdú po mne. Ešte nie. Nechala som im dosť veľkú návnadu, aby to odmietli.

Do Benátok som dnes prišla s úmyslom zachrániť brata z ich sídla. Malo to byť jednoduché. Dnu, von a ráno v Svätyni tisíce kilometrov odtiaľto. Lenže môj kontakt ma zradil a zo záchrankyne sa stala korisť. A teraz ten kontakt stojí v slepej uličke, kde som ho nechala, s putami na rukách. A ja utekám. Znova...

Rozhliadla som sa. Bolo mi jasné, že dnes už letisko neuvidím. Akonáhle zistia, koho chytili, odrežú mi všetky únikové cesty. Tí ľudia mali obrovskú moc a vplyv všade. Bodaj by aj nie! Boli z jednej z najznámejších organizácií sveta, o ktorej úmysloch by nikto nepochyboval. Vyskočila som na breh. V hlave mi vírili stále nové myšlienky, schémy, plány ako ich odhaliť, kým zničia svet svojou technológiou. Lenže oni sa postarali o to, aby ma nikto nepočúval. A čo je horšie... aby každý vedel, kto som. Celé to zinscenovali, aby vina za ich zločiny padla na mňa. Ale ja odhalím, čo spravili. Postarám sa o to, aby hlas pravdy bolo počuť.

Pod múrmi Dóžovho paláca som zabočila na jeden z tisícok malých mostíkov a naskytol sa mi krásny pohľad na Most vzdychov z menej fotografovanej strany. No dnes by si ma nikto nemohol zmýliť s turistom. Jedným z dôvodov bola hodina, v ktorú som sa túlala kľukatými uličkami, ktoré zakryli výhľad na vodu. Malebné kaviarne a obchody s muránskym sklom boli teraz celé odeté v čiernom a môj dych sa rozliehal prázdnymi cestičkami. Prebehla som okolo nočných barov, námestí, fontán, až kým som nezbadala cieľ. Opustený byt nad jedným z obchodov. Prišla som k bráne, zohla sa k zámke a siahla si do vlasov.

Ktovie, čo by si pomyslel môj bývalý tréner, keby zistil, na čo musím používať svoj policajný výcvik, pomyslela som si melancholicky, keď pod drobnou sponkou cvaklo a dvere sa otvorili. Vkĺzla som dnu a vybehla po úzkych schodoch. Moje kroky zanikali v hustom, no už starom koberci, ktorý pokrýval vrchné priestory. Žiaden luxus to nie je, ale aspoň ma tu tak skoro nenájdu.

Vtom sa na mňa usmialo šťastie, keď som v rohu v zásuvke zbadala laptop. Tak aspoň niekto dodržal, čo sľúbil. Natiahla som si rukavice a zapla ho. Modrá obrazovka Windowsu mi nepríjemne žiarila do očí. Párkrát som ťukla do klávesnice a objavila sa stránka s veľkým logom, ktoré pre mňa kedysi znamenalo domov, útočisko. Ale to bolo predtým, než som zistila, čo sa skrýva za tými prepletenými elipsami a čiarami symetricky pripomínajúcimi nevinný kvet ľalie.

GCFSI - Global Comittee for Future in Science Inovations alebo Svetový výbor pre budúcnosť vo vedeckých inováciách hneď po založení zožal obrovský úspech. Štedré dary a obrovské fondy dostali túto organizáciu na vrchol svetových rebríčkov. Základné piliere pre vznik GCFSI boli inštitúcie ako CERN, NASA a CAST, ktoré slávnostne predstavili spoločne vybudované ústredie GCFSI v Ženeve. To bolo pred 50 rokmi, 27 rokov pred mojím narodením. A odvtedy ich objavy priniesli obrovský technologický pokrok. Ženeva bola vybraná ako základňa aj vďaka zaujímavému faktu, že NASA a CAST sú takmer rovnako vzdialené od CERN-u, takže sa nachádza v pomyselnom strede.

Znie to ako rozprávka však? Sen každého dieťaťa pracovať v niečom takom. Sen, ktorý sa mne splnil, keď ma po škole prijali ako absolventku na prax a neskôr ponúkli stále miesto vo výskume. Sen, ktorý sa po 3 rokoch stal nočnou morou...

Prihlásila som sa do systému a prezrela som si svoju mailovú schránku, ktorú som používala, keď som tam pracovala. Nič nové. Aj tak by mi nemal kto písať. Ešte som rýchlo klikla na intranet. Na vrchu strany na mňa vyskočila moja fotka z preukazu. Interný zoznam hľadaných osôb. Prešla som nižšie - obežník o jadrovom výskume, ďalší patent, incident o porušení bezpečnosti... Zatvorila som počítač, keď vtom mi zazvonil mobil. Pozrela som sa na neznáme číslo na displeji a prijala hovor.

"Prechod na plán B. D vyradený z hry," povedala som úsečne.

Druhá strana zavesila. Komunikáciu sme museli obmedziť, nevedela som, či zašli až tak ďaleko a našli spôsob ma odpočúvať. Každopádne by ma to neprekvapilo.

_________________________________________

O hodinu sa zvuk sirén rozľahol námestím. Staršia pani, majiteľka hotela Locanda Cavanella, vyšla na balkón a zarazene sledovala, ako sa policajné komando ženie uličkami od áut, ktorými zablokovali cesty. Zrazu vtrhli do opustenej budovy krížom oproti jej hotelu. Pani preľaknuto vošla dnu a pevne za sebou zatvorila dvere, keď sa ozvali výkriky a trieštenie dverí. Roztrasenými rukami zatiahla ťažké závesy, keď rinčanie rozbitého skla preťalo zvuky sirén.

__________________________________________

Robert Anacelli, veliteľ špeciálnej zásahovej jednotky, sa rozmrzene pozrel na svoje krvavé hánky a zvyšky okna pred sebou, ktoré od hnevu rozbil. Nemohol tomu uveriť. Boli tak blízko a ona sa im znova prešmykla pomedzi prsty. Ale už to nepotrvá dlho, vravel si. A bude to práve on, kto ju dostane a predvedie pred Veliteľa. Odolal nutkaniu znova no niečoho udrieť a pobral sa vydať ďalšie pokyny.

__________________________________________

O kilometer ďalej si mladá žena kráčajúca popri vode vydýchla. Na tvári sa jej mihol spokojný úsmev, že ich znova prekabátila. Čo by dala za to, aby videla Anacelliho tvár, keď zistil, že byt je prázdny.

___________________________________________

Hodiny plynuli. Raz som sledovala okno vlaku, potom sa náhlila po schodíkoch do malého lietadla a s lúčmi slnka už jasne žiariacimi som kráčala dlhými ulicami. Strhávala som sa pri každom ostrejšom zvuku a nervózne sa obzerala cez plece, či ma niekto nesleduje. Bola som unavená, pretože som si počas cesty nedovolila veľmi spať. No teraz som už bola v relatívnom bezpečí. O chvíľu sa stretnem s „rebelmi“ ako ich GCFSI rada nazýva. Pre mňa sú to ľudia, ktorí si zažili to čo ja. Stále si spomínam na ten deň pred rokmi, keď ma aj s mojím kolegom oslovili s možnosťou podieľať sa na novom projekte. Genetické inžinierstvo. Vývoj hybridnej vakcíny, ktorá by sa prispôsobila danému typu vírusu v tele a eliminovala ho. Pamätám si, ako sa na mňa Simon pozrel v kontrolnej miestnosti, tesne pred tým, ako sa ihla dotkla jeho krku. Jeho tmavozelené oči žiarili vzrušením.

Stále ma bolí, keď si na neho spomeniem. Ako sa smial, ako sme skoro vyhodili „labák“ do vzduchu, ako sme sa rozprávali do noci, ako sme išli na drink na oslavu nového projektu. Lenže oni nevyvíjali len vakcínu. Ale aj vírus. A tým ho infikovali, aby odskúšali softvér vakcíny. Lenže niečo sa pokazilo. Spravili chybu a tá ho zabila.

Dva dni trpel v bolestiach. Stála som pri jeho posteli s ťaživým pocitom viny. Mala som to byť ja. Ja som mala byť prvý testovací subjekt, ale on ma predbehol. S úškrnom mi vtedy povedal, že on chce byť známy ako prvý hostiteľ. Obaja sme sa smiali. Teraz, o 3 mesiace neskôr cítim, ako mi po tvári tečú slzy a parížske ulice sa predo mnou zahmlievajú.

Tie dva dni som bola stále s ním alebo s vedením programátorov. Na tretí deň ma k nemu odmietli pustiť. Nadávala som, kričala, hádala sa s nimi, ale nič nezabralo. Na piaty deň mi oznámili, že to nezvládol. Vtedy som mala pocit, akoby sa môj celý svet zrútil. Cítila som osamelosť ako nikdy predtým...a hnev. Odmietli pripustiť svoju chybu a vydať telo. Chceli oznámiť svetu oficiálnu verziu, že chybné bolo sérum, ktoré sme pripravovali my dvaja. Vtedy som odišla. A vtedy toto všetko začalo. Klamstvá, prenasledovanie, skrývanie sa...

Potriasla som hlavou a vynorila sa z prívalu spomienok. Stála som pred obrovskou budovou s veľkými staničnými hodinami. Cez sklenené panely prenikali lúče slnka hádžuce diamantové odlesky na starodávnu podlahu pod nimi. Musée d'Orsay, naša Svätyňa. Kurátor mi dlžil láskavosť a odvtedy sa podzemné priestory archívu stali naším útočiskom. Otvorila som si zadný vchod a vkĺzla dnu tmavými chodbami ako už miliónkrát za posledné mesiace.

Uvedomila som si, že sa usmievam. Títo ľudia, "rebeli", mi naozaj prirástli k srdcu. Pridali sa ku mne, keď som najviac potrebovala podporu. Stáli pri mne, keď som im vyrozprávala svoj príbeh a potom sa oni podelili so svojimi. Podvody, klamstvá a manipulácia zo strany GCFSI. Všetci si toho veľa vytrpeli a potom som prišla ja a ponúkla im nový život. Spoločné poslanie. Nie peniaze, nie moc ale pokoj. Prísľub, že ti zlí nezostanú nepotrestaní a svet už nebude ďalej v nevedomosti pred ich skutočnými úmyslami. Ponúkla som im informácie, nových priateľov, zdroje a niečo také jednoduché, že sa na to v dnešnej dobe zabúda. Vedomie, že konajú dobro. Že môžu niečo zmeniť.

A výsledky sa dostavili. Síce v inej forme, než som čakala, ale stále sú tu. To, že ma prenasledujú, že používajú svoju moc, aby ma dolapili, ukazuje, že sme pre nich hrozba. Považujú nás za niečo, čo treba odstrániť. Berú nás vážne, aj keď svetu tvrdia opak. Zatiaľ. Prídem k obyčajným oceľovým dverám v rade rovnakých oceľových dverí tiahnucom sa po jednej z mnohých chodieb. Jediné, čo je na týchto zvláštne, je, že nemajú normálny zámok, ale len polkruh bez otvoru na kľúč. A aj tento detail je tak dobre skrytý, že by mu nikto nevenoval prílišnú pozornosť.

Priložím ruku k ich ľavému okraju, kde sa takmer neviditeľne črtá silueta sivého obdĺžnika veľkosti menšej knihy prepadnutá pol centimetra do povrchu dverí. Akonáhle sa prsty mojej ľavej ruky dotknú stredu tejto plochy, ticho to zabzučí. Navonok sa nič nezmenilo, no keď stisnem predtým nehybnú kľučku, tentoraz povolí a dvere sa ticho otvoria. Za nimi sa nachádza stiesnený tmavý priestor s jedinou malou lampou slabo osvetľujúcou steny. Kedysi táto malá kocka z betónu predstavovala vstupnú tlakovú komoru, ktorou sa išlo do ďalšej časti archívu. Knihy tam uskladnené museli byť v špeciálnom sterilnom vzduchu so zníženým percentom kyslíka, aby sa neznehodnotili. No už pár mesiacov bolo toto opatrenie vypnuté, spisy a zväzky premiestnené. A už pár mesiacov v prítmí blikalo nenápadné svetielko umiestnené v rohu nad dverami, ktorými som práve vošla. Pozrela som sa priamo tam, do kamery s infračerveným spektrom, a znova sa usmiala.

Kamera nielenže snímala miestnosť a upozornila na pohyb, ale aj prechádzala zadaným registrom tvárí, aby overila totožnosť. A vraj biológovia to nevedia s počítačmi. Ha! Lebo vôbec netrávime veľa času nečinným čakaním, kým sa vykoná destilácia či spektroanalýza v miestnosti plnej technológií.

Ďalšie tiché bzučanie a potom do šera dopadne kužeľ ostrého svetla z druhých dverí. Vkročím dnu a musím na chvíľu žmúriť, kým si moje oči zvyknú. Ozývajú sa zvuky a pozdravy, všetci ma vítajú naspäť. Miestnosť je veľká a útulná. Pod strohými stenami sú pohodlné stoličky okolo malých stolíkov, oproti kútik vyhradený počítačom a inej technike, no a vzadu sa črtajú vysoké police kníh. Prešla som k televíznej obrazovke v jedálni. Novinky sa šíria rýchlo. Správy o mojom úteku už kolujú médiami aj napriek očividnej snahe GCFSI zadusiť akýkoľvek únik informácií o ich neúspechu. Ďalšie správy poukazujú na pochybné postupy pri niektorých výskumných projektoch, o ktorých sa dozvedeli od „dôveryhodného zdroja“. Odo mňa, popravde. A ďalšie nezmyselné veci, ktoré mi nestoja za pozornosť.

Radšej som sa obrátila k usmiatym tváram okolo mňa a počúvala som, kým mi vyrozprávali, čo sa zmenilo, čo zažili od môjho odchodu na misiu. Všetci už vedeli, že ma môj kontakt zradil, aj to, že som neuspela. Čo som však nevedela ja, bolo, že došla tá očakávaná zásielka. V sklade bola veľká čierna krabica s nápisom fragile. Konečne dobré správy. „Tak fajn. Musíme sa dať do práce na poslednej fáze," povedala som zúčastneným a z projektoru premietla na stenu mapu veľkého komplexu. Požiarne schodiská, výťahové i klimatizačné šachty a iné detaily pokrývali každé z troch poschodí. Ženeva. Výskumný ústav GCFSI. Sklady. To všetko, čo mi zničilo život pod jednou strechou. A to všetko už čoskoro zmizne z povrchu zeme.

Chodbami sa ozývajú výkriky, streľba. Na pozadí znie alarm a z vysielačky ženy, ktorá práve dopadla na zem, sa ozýva hlas ich veliteľa: „-evakuovať! Podozrenie na narušenie bezpečnosti. Všetky jednotky na-"

No my sa už ženieme ďalej. Cieľ je jasný...prvé laboratórium. Ochranka je nám v pätách. Už som stratila dvoch našich ľudí. A zobrala život rovnakému počtu. Nikdy som nechcela násilie, no vidím, že teraz to inak nejde. Oni nemajú žiadne zábrany, žiadnu morálku, žiadne zľutovanie.

Prvé balíčky sa nám podarilo rozmiestniť, keď vypukol úvodný chaos. Ako dopadli zvyšné, neviem. Musím len veriť. A ja svojim ľuďom verím, bezpodmienečne. Musím sa dostať k záznamom. Záznamom všetkých, ktorých osudy pochovali, pretože si nechceli priznať chybu. A ja viem, kde sú.

Už len kúsok, tie dvere mám takmer na dohľad.... keď vtom cítim, ako mi okolo hlavy niečo presvišťalo. Okamžite sa skrčím dole, keď druhá strela nasleduje za prvou, ktorá rozvírila vzduch až príliš blízko pri mne. V podrepe sa otočím, zamierim a stisnem spúšť. Potom, ako sa útočníci kryjú za rohom steny, sa znova pustím do behu. Okolo mňa sa mihajú chodby, miestnosti, schody. Osvetlenie začína preblikávať a každú chvíľu na moment ponára chaos a postavy do tmy a znova do svetla. Vrazím plecom do dverí, no tie sa ani nehnú. Už strácam trpezlivosť. Vystrelím na zámok raz, dva razy a konečne sa roztriešti. Blížia sa. Teraz ma nesmú chytiť, už som tak blízko. Trhnem dverami smerom ku mne a vbehnem dnu, opatrne, zbraň držiac vystretú pred sebou. Som na mieste, kde to celé začalo a kde to teraz skončí. Rozhliadnem sa po sterilne bielom priestore. Skúmavky, prístroje, knihy. Vtom sa mi všetky spomienky na túto miestnosť začnú tisnúť do mysle ako prúd z roztrhnutej priehradnej hrádze. Strávili sme tu so Simonom spolu toľko času. Prehľadávajúc záznamy, vymýšľajúc riešenia a nové experimenty. Snažili sme sa nájsť liek, vyvinúť sérum pre ľudí s post-traumatickým syndrómom. Geneticky modifikovať bunky, aby sa bránili rakovine. Úžasné, pokrokové veci a zázraky, ktoré by neboli možné bez dotácií GCFSI. No teraz to už nič neznamená. Už nikdy nebudem len bábkou v ich hre.

Dlhými krokmi prejdem ku skrinke pod oknom. Je zamknutá, no to už viem. Bola zamknutá, odkedy sme tu začali pracovať. Lebo pôvodne to bolo súkromné laboratórium samotných riaditeľov organizácie. Až neskôr sme si sem vyžiadali prístup, pretože sme potrebovali vybavenie, čo sa nachádza len tu. Vtedy sme nečakali, že našej žiadosti vyhovejú. No stalo sa. A teraz zistím, čo skrývali v tejto skrinke. Pretože to, čo sa tu nachádza, musí obsahovať niečo, čo ich dokáže zdiskreditovať, zničiť. Nestrácam čas a do skrinky silno kopnem. Mierim nohou na najslabšie miesto v stabilite a hybnosť s gravitáciou už spravia svoje. Ignorujem ostrú bolesť v päte a pozriem sa na poklad predo mnou. Drevo prasklo a kopa papierov sa vyvalila na dlážku. Čísla, tabuľky, mená, fotografie... Po tvári sa mi rozleje úsmev a všetko zbalím do vaku, ktorý som priniesla so sebou.

Práve, keď vybieham z labáku, zasiahne ma tlaková vlna a o sekundu neskôr obrovský dunivý výbuch. Aj keď som ďaleko od epicentra, zapotácam sa a v ušiach mi začne nepríjemné pískať. Trochu malátne vyjdem z dverí, keď sa vzápätí ozve druhý výbuch, slabší, a už prasknuté sklo na chodbe sa rozbije na márne kúsky zasypávajúc ľudí črepmi. Ich ľudí. Moji vedeli, že sa majú za každú cenu držať od okien. Pocítim trpké bodnutie svedomia, no hneď ho odbijem. Nemali si so mnou zahrávať. Mala som potenciál, sľubnú kariéru, nápady, úspechy. A oni zo mňa spravili vrahyňu. Tak sa ňou stanem. A kvôli čomu to spravili? Kvôli svojmu vlastnému egu. Tak nech sa teraz dobre pozerajú, ako sa ich pýcha, ich budova a všetko, čo symbolizuje, rúca pod váhou spravodlivosti.

Znova sa pustím so behu. Nohy ma už bolia, no bežím ešte rýchlejšie. Keď vtedy zacítim ostrú bolesť v pleci. Skríknem a uskočím do otvorenej sály napravo. Snažím sa udržať sa na nohách a dýchať normálne. V diaľke začujem výkriky, no nie zúfalstva. Víťazíme. Sme v prevahe. A mňa postrelili do ramena. Bolestne zdvihnem ruku a pritlačím si ju na už presiaknutý rukáv trička. Trafili nad kevlarovú vestu. Pomaly sa mi začína miestnosť rozmazávať, keď vtom cez vchod niekto prejde.

Zbraň sa mi trasie v rukách, keď si postava predo mnou stiahne kuklu z tváre. Niečo na ňom mi je povedomé, no možno to je len stratou krvi, že moja myseľ hľadá, čo nie je. Nemôže byť...

„Čo si to len spravila?" Spýtal sa hlasom takým známym a plným obvinenia. Nie. To nie je možné. Šok striedal hnev. O krok som cúvla a musela sa zachytiť steny. Je mŕtvy. Je to len podvrh, ktorý na mňa oni nastražili. Alebo moja hlava. Vrhla som sa naňho...

...Zarazene som sa obzrela okolo seba. Všade chaos, všetko zničené. Ešte pred chvíľou som si užívala ten krásny pocit víťazstva. No teraz som sa na všetko pozerala inými očami. Tmavozelenými očami muža, ktorý pre mňa kedysi toľko znamenal. Očami muža, zlomeného, kľačiaceho pri mojich nohách a v rukách držiaceho nôž. Červený od krvi. Mojej krvi. A v tom momente som si uvedomila, že to nikdy nebol svet proti mne, ale ja proti svetu.

Všetko je o perspektíve, milí čitatelia. Nesmúťte nad mojím koncom. Pretože teraz viem, že práve môj koniec priniesol svetu mier. Odstránil zlo... a to mňa. Ja som bola ten zloduch, ktorý si prial byť hrdinkou vo svojom príbehu. Pred očami sa mi zahmlilo, miestnosť predo mnou pomaly tmavla. Necítila som strach ani bolesť. Moja posledná myšlienka bola radostná a predsa nie... on prežil a ja som zabíjala nevinných.