Ujo na lavičke

Pred týždňom sme sa s mamkou a ockom presťahovali do nového veľkého rodinného domu. S ockom som bola v obchode kúpiť nový nábytok, lebo ten náš starý už bol nevkusný. Kúpili sme veľa vecí. Komody a sedačku. Keď sme sa vracali už aj s krabicami s nábytkom, na lavičke pár metrov od nás som zazrela sedieť čudného uja. Podľa jeho výzoru som si uvedomila, že asi nie je najbohatší. Mal na sebe sivú bundu a biele roztrhané tričko. No na nohách nemal nič, musela mu byť zima. Pozeral sa na mňa divným pohľadom, tak som radšej odišla. Ockovi zrazu všetky krabice spadli na zem a nevedela som, čo mám ako prvé spraviť. Či ich mám dať dole z chodníka, aby neprekážali ľuďom, alebo ich mám začať zbierať. Odrazu sa ten ujo postavil a prišiel k nám a spýtal sa, či nám nejako netreba pomôcť. Pomohol nám krabice s nábytkom naložiť do auta, poďakovali sme sa a ujo si zase išiel sadnúť na lavičku. O pár dní neskôr sme prišli dokúpiť nejaké ďalšie veci do domu a ten ujo tam sedel zas. Bol osamelý a smutný. Keď sme vyšli z obchodu, tak sme videli, ako toho uja dávajú do policajného auta. Ocko zabehol za policajtom, aby sa spýtal, čo sa stalo. Policajti mu povedali, že viac ľudí sa na neho sťažovalo, že ich obťažuje. Ocko ho hneď obránil a povedal, že je veľmi dobrosrdečný a pomáha ľuďom, tak ho pustili a ocko zrealizoval zbierku peňazí na zlepšenie jeho života. O dva roky neskôr som toho uja stretla zas. No už nie na lavičke a v roztrhanom tričku, ale pekne oblečeného aj so svojou rodinou. Bol veľmi šťastný. Som rada, že sme ho mohli posunúť ďalej a vyčariť mu úsmev na tvári.

Sofia Chauturová