Niekto by mohol namietať, že je čisto novodobým trendom byť vnímaný ako čitateľ alebo oplývať bohatstvom v podobe obrovských kolekcií kníh. Je celkom očividné, prečo sú knihy považované za symbol intelektuálnosti. Odnepamäti sa používajú na zhromažďovanie vedomostí a výskumu, a samotný akt čítania bol vždy vysoko uznávanou zručnosťou, po stáročia stráženou pred ženami z nižších spoločenských tried. Knihy sa však už od dávnej minulosti zvykli používať aj na preukázanie postavenia, nie len osobných záujmov. Už v 1.storočí písal rímsky filozof Seneca o svojom odpore voči ľuďom, ktorí vlastnili veľa kníh, ale v skutočnosti ich nečítali. Sťažoval sa, že množstvo ľudí bez vzdelania nepoužíva knihy ako pomôcky na štúdium, ale ako dekorácie do jedálne okázalého zberateľa. Napísal, že kompletné diela historikov si môžete pozrieť na policiach až po strop, lebo rovnako ako kúpeľňa, knižnica sa stala nevyhnutnou ozdobou bohatého domu. Pre kontext, súkromné ​​kúpeľne bývali dôkazom frivolného luxusu, pretože väčšina ľudí využívala len verejné kúpele. Ukážka materiálneho bohatstva a kultúrnej prestíže pokračovala aj o stovky rokov neskôr. Esej Richarda De Buryho “Philobiblon”, napísaná v roku 1345 ale vydaná v roku 1473, sa považuje za najstaršie anglické pojednanie o rozkošiach literatúry, avšak “Philobiblon” hovorí len veľmi málo o De Buryho skutočných skúsenostiach s čítaním, keďže jeho skutočným záujmom bolo skôr zbieranie kníh než ich samotné čítanie. Jeho životopisec William de Chambre tvrdil, že knihy obklopovali De Buryho vo všetkých jeho rezidenciách a že jeho lôžko obklopovalo toľko kníh, že by ste sotva dokázali stáť alebo sa hýbať bez toho, aby ste na niečo nestúpili. Čítanie bolo také módne, že ľudia chceli byť ako čitatelia dokonca zvečnení na portrétoch. Ako príklad nám môže poslúžiť alegorický portrét Danteho Allighieriho, namaľovaný Agnolom Bronzinom. Dante, držiac v ruke obrovské vydanie diela “ Paradiso”, bez toho aby ju vôbec čítal, je jeden z najzjavnejších príkladov použitia knihy ako rekvizity. Preskočiac niekoľko storočí neskôr, najväčší nárast čítania bol výsledkom ako priemyselnej revolúcie a s tým spojenými lacnejšími cenami kníh, tak rozšírením gramotnosti vďaka povinnej školskej dochádzke. Keďže sa čítanie stalo oveľa prístupnejším, elita musela prísť na nové spôsoby, ako sa v tomto knižnom priestore oddeliť od chudobných. A tak sa ľudstvo oboznámilo s literárnou kritikou, ktorá oddelila “dobrých čitateľov” (elitu) od “zlých čitateľov”(chudobných).

“Čítať nie je cnosť; ale čítať dobre je umenie a umenie, ktoré si môže osvojiť len rodený čitateľ.” - Edith Warton, 1903

V hlave mi hrá replika z jednej, v našej rodine veľmi obľúbenej, romantickej komédie, kde hlavná postava predáva svojej najlepšej, nedávno rozídenej, priateľke múdrosti, ako sa vyrovnať s rozchodom bez ujmy na zdraví, medzi ktorými zaznie aj: “Čtení je jen pro ošklivky”. Pri tejto scéne sme sa všetci prítomní pozreli na moju mladšiu sestru, vtedy najnáruživejšiu čitateľku v domácnosti, a s humorom poznamenali: ”Ty si výnimka”. Rodičia nikdy vášeň ku knihám, či k aktu čítania neprechovávali, a preto bolo, a stále je, akousi mystériou, “po kom tie deti sú”. Obhliadnuc sa, hoc len o pár rokov späť, bolo vo mne čosi nevinné, keď som si nosila do školy dennodenne knihy a vypĺňala si tak prestávky medzi hodinami. Pravda, katalóg kníh, ktorý mi vtedy v škole robil spoločnosť, nebol vôbec pôvabný, tobôž schopný vytvárať vôkol mňa auru “mysterióznej intelektuálky”. Keďže moje snahy začítať sa v škole do beletrie a mať z toho aj nejaký pôžitok boli tak z 99,9% neúspešné, po pár pokusoch som si začala do školy nosiť knihy, ktoré by niekto snáď aj doma čítal v utajení. Knihy ako “Prečo Francúzky nepriberajú” a “Stravovací kompas” by hádam mohli poslúžiť ako ilustrácia toho, čo ma v tej dobe vo veľkej miere zaujímalo. Viete si predstaviť to nadšenie, keď ma týždeň čo týždeň ten istý spolužiak zahŕňal otázkou: ”Čo čítaš?” a namiesto Dostojevského alebo Kafku som len veľmi neochotne pozdvihla knihu, nech z obalu vyčíta, akú diétu či spôsob stravovania študujem momentálne. Pravda, ani zďaleka to nebol môj srdcový žáner alebo niečo, čo by charakterizovalo môj vkus, ale čo na tom záležalo - na “moje knihy” bol priestor po škole. Ak mám byť úprimná, akosi mi aj chýbajú tie najranejšie adolescentné časy, kedy bolo čítanie niečo, k čomu si v tej dobe zatiaľ nenašli cestu pŕhlivé chápadlá sociálnych sietí a nepokrivili mi moju “čitateľskú identitu”. Som vinná, ani ja som, pár rokov neskôr, nebola imúnna voči nutkaniu pridať na sociálnu sieť fotografiu knihy, esteticky naaranžovanú na stole vedľa škoricovej rolky a kávy sediac v kaviarni (paradoxne, v deň vyhotovenia onoho estetického dôkazu mojej čitateľskej zanietenosti som neprečítala ani stranu) alebo pridať fotografiu mňa v knižnici, odetá celá v čiernom, držiac v ruke knihu “Zločin a trest”, mimochodom, dominujúcu v niekoľkých rebríčkoch, ktoré nesú názov ako: “Knihy, vďaka ktorým budete vyzerať múdro vo vlaku” (prečítala som ju až pár rokov neskôr).

Je všeobecne známe, že s nástupom sociálnych sietí čítanie začalo strácať svoje postavenie jednej z všeobecne najvyhľadávanejších a najobľúbenejších voľnočasových aktivít. Paradoxne však začali súčasne vznikať aplikácie ako Goodreads, ktorej zakladateľ, Otis Chandler, inšpirovaný sociálnymi sieťami typu Facebook a svojou vášňou pre čítanie, chcel vytvoriť miesto, kde by čitatelia mohli jednoducho sledovať, čo čítajú ich priatelia, a objavovať knihy na základe ich odporúčaní. Pri príprave na tento článok som však natrafila na komentáre používateľov, ktorí sa zamýšľajú nad tým, že práve Goodreads zmenili čítanie zo spôsobu, ako sa spojiť s ostatnými, na túžbu súťažiť s ostatnými. Namiesto toho, aby sa čitatelia delili o radosti zo svojich obľúbených kníh, pýšia sa stohmi kníh, ktoré za tie roky nazhromaždili. Čítanie sa tak presunulo z príležitosti na učenie a reflexiu k performatívnej túžbe ukázať domnelú intelektuálnu nadradenosť nad ostatnými. Keď sa niečo stane populárnym, stane sa komoditizovaným. Ľudia si začnú spájať akt čítania viac s príležitosťou než zažitkom - intímnym, transformatívnym, niečím, čo funguje ako zrkadlo či okno do nášho vnútorného sveta alebo dokonca dvere do nových svetov. Azda najvýraznejší zlom v novodobej čitateľskej horúčke však nastal až počas pandémie Covid-19 a lockdownu, kedy ľudia hľadali nové spôsoby, ako tráviť čas doma. Čítanie kníh zažilo renesanciu a sociálne siete ako Instagram, no primárne TikTok, boli ideálnou platformou, kde mohli čitatelia zdieľať svoju lásku ku knihám. Pomenovanie, ktoré si táto subkultúra na sieti vyslúžila, sa stalo nielen komunitou, ale aj dôležitým marketingovým nástrojom pre vydavateľov a autorov, pretože dokázal katapultovať knihy na rebríčky bestsellerov. Hádam najrelevantnejším príkladom je kniha autorky Colleen Hoover “Končí sa to nami”. Kniha bola pôvodne vydaná v roku 2016 a zaznamenala len mierny úspech, avšak jej predajnosť výrazne vzrástla vďaka popularite na platforme BookTok okolo roku 2021. Používatelia TikToku zdieľali svoje emocionálne reakcie a odporúčania, čo viedlo k enormnému nárastu záujmu o tento titul. V januári 2022 sa "It Ends with Us" dostala na prvé miesto rebríčka bestsellerov denníka The New York Times, s predajom vyše 4 miliónov výtlačkov, čo z nej urobilo jednu z najpredávanejších kníh roka. Do dnešného dňa sa počet predaných kníh vyšplhal až na 10 miliónov, a rovnako sa do kín dostala rovnomenná adaptácia filmu s hollywoodskou herečkou Blake Lively v hlavnej úlohe.

Bolo to však presne v tomto období, kedy sme boli odkázaní na samoštúdium a zatiaľ čo v bohatších krajinách sa výučba presunula do online prostredia, deti z chudobnejších rodín nemali častokrát prístup k potrebnej technológii, čo ešte väčšmi prehĺbilo rozdiely v gramotnosti medzi rôznymi socioekonomickými skupinami. Organizácia UNESCO odhaduje, že milióny detí stratili prístup k vzdelaniu v dôsledku pandémie. Bez podpory učiteľov alebo rodičov, ktorí neboli gramotní alebo nemali dostatok času, aby mohli svojim deťom poskytnúť adekvátnu pomoc, zaostali počas pandémie v základných zručnostiach, ako je čítanie a písanie. Keď som si niekedy okolo roku 2023 nainštalovala TikTok, rýchlo som sa oboznámila s tunajšími najuznávanejšími autormi. Môcť sa popýšiť, že ste čítali niečo od Dostojevského alebo byť videný držiac v ruke knihu od Kafku či Camusa zrazu nadobudlo celkom nový význam.

Len celkom nedávno moje radary zaznamenali akési až príliš podozrivé paparazzi zábery celebrít držiacich v ruke svoj vlastný výtlačok Camusovho “Cudzinca” alebo inej, v spoločnosti uznávanej literatúry. Netvrdím, že títo ľudia v skutočnosti dané knihy nečítali, alebo majú “zlý” vkus, ktorý držia v utajení. Je však zaujímavé, že sú len zriedka (ak vôbec) odfotené s kultúrne "neočarujúcimi" knihami, ako sú romanticko-erotické romány z hypermarketov alebo motivačné knihy. Uvažovať možno aj o tom, že niektoré knihy sa akoby začlenili do módneho priestoru. Vo videoeseji z februáru 2024 Mina Lee upriamila pozornosť na problematiku vnímania intelektu ako doplnku či rekvizity. Tento fenomén dosiahol svoj vrchol do takej miery, že knihy prenikli do mnohých iných sfér, ako je napr. módny priemysel. Le používa príklady prehliadky Skall Studio Copenhagen Fashion Week, na ktorej všetky modelky niesli knihu ako módny doplnok. Bola to Vivienne Westwood, ktorá povedala: “Symbol postavenia je kniha. Kniha, ktorá sa číta veľmi ľahko je ´Kto chytá v žite´. Choďte s ňou pod pažou, decká. To je postavenie.” V článku pre New York Times Terry Newman na margo performatívneho čítania povedal nasledovné: “Knihy, rovnako ako oblečenie, ktoré nosíte, alebo auto, ktoré vlastníte, sú symbolom vkusu človeka, jeho estetického a intelektuálneho cítenia v digitálnom veku. Celebrita alebo akákoľvek osoba si môže vypestovať väčšiu spoločenskú hodnotu tým, že pôsobí sčítaná a dobre informovaná o najpredávanejších tituloch alebo populárnych autoroch.”

Kern Carter napísal pozoruhodnú esej s názvom: “Keď sa čítanie stáva performatívnym, spoločnosť trpí”. V nej mimo iného uvádza: “Sám ako celoživotný čitateľ, pamätám si na časy, keď som tajil, že čítam (a píšem knihy). Vyrastal som v 90.rokoch, kedy to, že ma nazývali šprt, nebolo tak oslavované ako dnes. Skutočnosť, že ste boli nerd, utlmilo vašu sociálnu skúsenosť, a bez akýchkoľvek sociálnych médií, kam by ste mohli uniknúť, ak bolo vaše priame prostredie chaotické alebo vyvolávalo úzkosť, boli ste uväznení v pekle nerdov.” V súvislosti s performatívnym čítaním pokračuje slovami: “Akokoľvek oceňujem tento posun vo vnímaní, veľa z toho mi príde skôr ako estetické, než intelektuálne. Dostali sme sa do bodu, kedy zdanie, že ste čitateľ, zatienilo čítanie.” Carter upriamuje pozornosť na článok z The Atlantic, ktorý bol vydaný tento rok: “Elitní vysokoškolskí študenti, ktorí nevedia čítať knihy”. Pojednáva o realite, ktorej musia profesori elitných škôl v Amerike čeliť vo svojich triedach. Študenti nie sú schopní prečítať zadané knihy. Nie celé a nie do určeného termínu. Títo študenti sa svojim profesorom sťažujú, že na strednej škole od nich nikdy nebolo vyžadované čítať celé diela; namiesto toho pracovali s pasážami, doplnenými o videá alebo inú formu médií na neskoršie vyplnenie cvičení, na základe ich celkového pochopenia skonzumovaného materiálu.

Kayley Repp sa v roku 2014 zaoberala v stredoškolskom časopise “The Chant” otázkou medzery v gramotnosti medzi deťmi vyrastajúcich v 90.tych a 0.tých rokov. Repp uvažuje o skutočnosti, že deti neskorých deväťdesiatych rokov a deti skorých dvetisícok vyrastali v úplne iných podmienkach napriek veľmi malej časovej perióde deliacej tieto obdobia, ktorá zdieľa nespočetné množstvo podobností, no faktor, ktorý ich od seba tak odlišuje, je vzrast technológií. V roku 1995 bola technológia už rozšírená, ale nie konštantným, stálym prúdom. Len málo ľudí používalo mobilné telefóny, VHS kazety boli vrcholom domácej zábavy a internet bol v ranom štádiu. Deti 90-tych rokov pozerali sobotňajšie animáky, čítali knižné série a hrali sa vonku. Do roku 2005 sa deti skorých nultých rokov taktiež venovali týmto aktivitám, ale vzostup technológií začal markantne ovplyvňovať ich každodenný život. Väčšina ľudí používala počítače pravidelne a internet už vlastnil legitímne stránky, ako sú Google a Youtube, ktoré začali ľudia využívať ako hlavný zdroj zábavy. Obzvlášť populárne boli aj videohry a keďže televízia mala viac kanálov než kedykoľvek predtým, deti už neboli nútené vymýšľať si vlastnú zábavu, ak nechceli. Nastal moment, kedy odišli knihy a predstavivosť, a stúpili televízia a internet.

Jonathan Haith napísal článok pre The Atlantic pod názvom: “Ukončme detstvo založené na telefónoch teraz”, v ktorom sa opiera o nasledujúce štatistiky: “podľa The Nation´s Report Card skóre v matematike a čítaní začalo klesať pre nás študentov po roku 2012, začali sme sa vracať späť po desaťročiach pomalého, ale všeobecne konštantného nárastu." Pisa, čo je hlavné medzinárodné opatrenie vzdelávacích trendov, ukazuje, že pokles v čítaní, matematike a prírodných vedách sa začal globálne taktiež na začiatku roka 2010, čo sa len náhodou spája s nárastom popularity sociálnych sietí. Nie je to však len tým, že by mladí ľudia nevedeli čítať, ale akoby ani neprejavovali záujem. V novembri tohto roku uverejnil Australian National Literacy Trust štatistiku, že len tretina 8-18 ročných si dobrovoľne číta vo svojom voľnom čase. Toto je v skutočnosti najnižšia hodnota zaznamenaná touto spoločnosťou za 19 rokov, čo funguje. Pre porovnanie, ešte v roku 2016 si dve tretiny detí stále vyberali čítanie ako svoju voľnočasovú aktivitu.

Ako je teda možné, že na jednej strane vidíme BookTok a “kult čítania”, ktoré sa stalo činnosťou, ktorá je “cool”, no z pohľadu skutočného života úroveň čitateľskej gramotnosti tak výrazne klesá? Estetika čítania je nebezpečná, keďže prezentovanie čítania ako niečoho, čo je príťažlivé, je jedna vec, no naučiť ľudí aj reálne čítať, druhá. Skutočnosť, že sa tento pokles miery gramotnosti deje v zdanlivo bohatých a rozvinutých krajinách je mätúci, najmä vzhľadom na súvislosti medzi gramotnosťou a chudobou. Ak tieto štatistiky reflektujú skutočnosť, potom vychovávame generáciu, ktorá nebude schopná čítať na úrovni dostatočne sofistikovanej na to, aby si knihy vychutnala. Ak nedokážeme (alebo aj nechceme) čítať knihy, ktoré autori píšu, čo sa stane s priemyslom? A čo je najdôležitejšie, čo sa stane so spoločnosťou ako celkom?

Podľa kanadského štatistického úradu polovica dospelej populácie číta pod úrovňou stredoškolskej gramotnosti. Keď hovoríme o deťoch, 1 milión detí je pod úrovňou gramotnosti a so zhruba 3 miliónmi detí, ktoré sú v čitateľskom veku, je tento údaj znepokojujúci. V USA je situácia ešte horšia. Nedávne štúdie z National Assesment of Education Progress ukázali, že ani polovica (43%) žiakov štvrtého ročníka v USA nedosiahla alebo neprekročila úroveň zdatnosti v čítaní.

Keď sa pozrieme na situáciu u nás doma, dospelí na Slovensku dosahujú priemernú matematickú gramotnosť, no výrazne zaostávajú v čitateľskej gramotnosti a schopnosti riešiť problémy. Vyplýva to z Medzinárodného hodnotenia kľúčových kompetencií dospelých pod záštitou OECD. Súčasný minister školstva, Tomáš Drucker, vníma.”(...) veľmi alarmujúco, že až štvrtina dospelých má čitateľskú gramotnosť na úrovni 10-ročného dieťaťa.” Podľa akademičiek, Oľgy Zápotočnej a Ľudmily Hrdinákovej, slovenská mládež nečíta ani nerozumie prečítanému. Tínedžeri v porovnaní s rovesníkmi z Európy dosahujú v čitateľskej gramotnosti podpriemerné výsledky a prepadajú sa čoraz nižšie, na úroveň rozvojových krajín.

Súčasné mainstreamové ponímanie je, že byť čitateľom znamená mať nejaký druh akademickej inteligencie a akademická inteligencia rozhodne nie je v kapitalistických spoločnostiach odsudzovaná, ale naopak vysoko cenená. Domnievam sa teda, že klesajúca miera gramotnosti naznačuje, že byť vnímaný ako niekto, kto v týchto dňoch oplýva touto “kvalitou akademika”,  je považované za niečo ťažšie dosiahnuteľné a má to až akúsi ašpiratívnu kvalitu. Čítanie, či už performatívne alebo nie, na konci dňa je asi fajn, ak inšpirujete ľudí, aby namiesto telefónu upreli svoju pozornosť inam, napríklad do kníh. Je však zaujímavé, že sa tento jav vyskytuje práve vtedy, keď miera gramotnosti klesá rýchlosťou, ktorú nikto nečakal, a závislosť na telefónoch (a sociálnych sieťach) stále rastie. Podporujeme teda samotné čítanie alebo len jej estetiku a nechávame deti, ktoré majú problém s čítaním, takpovediac, bokom? Čítanie sa nesmie stať privilégiom, ktoré si môže dovoliť len elita, a to je oveľa serióznejší spoločenský problém, než paparazzi zábery zachytávajúce kráčanie celebrít držiacich v jednej ruke Starbucks a v druhej knihu, ktorým, paradoxne (a bohužiaľ), venujeme neraz oveľa viac pozornosti a verejnej diskusie.