Keď koncom vlaňajšieho roka uzrela svetlo sveta gotická hororová reimaginácia filmu Upír Nosferatu od režiséra Roberta Eggersa, diváci na celom svete dostali do vianočného daru snímku, ktorá v roku 2024 patrila bezpochyby k tým najočakávanejším. Ak mám byť úprimná, dúfala som, že budem svedkom napätím a strachom predchnutej gotiky, ktorá ma pripúta ku kreslu a ukráti ma o pokojný spánok daného večera. Moje priania sa však nie celkom naplnili, a aj napriek fajn zážitku, kinohit natáčajúci sa v hlavnom meste našich susedov, na mne, prinajlepšom, zanechal dojem akejsi gotickej rozprávky s morbídnym, ale stále veľmi dominantným prvkom romantiky. Nebola som však sama. Sociálne siete boli premorené krátkymi reakčnými videami a komentármi (zväčša mladých žien a tínedžerov), ktorí sa svojho publika pýtali, či je v poriadku, ak považujú Nosferatu za romantiku a ideálny film na prvé rande. Niektorí zašli ešte ďalej, a so širokou verejnosťou sa delili o priznania, že ku vetchému krvilačnému monštru žijúcemu na odľahlom zámku pociťovali silnú príťažlivosť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sme svedkami renesancie kultu upírov, avšak pri hlbšom zamyslení sa naskytá otázka - vymizla niekedy ich popularita? V čom teda tkvie naša neochvejná fascinácia týmito nesmrteľnými archetypmi dokonalosti a večnej lásky, ako sa stali ikonami popkultúry a prečo, zdá sa, nikdy skutočne nevymrú?

Na začiatok je potrebné uvedomiť si, že sa nejedná o nejaký relatívne novodobý fenomén. Upíri sú takmer takí starí ako ľudia. Napriek skutočnosti, že sa príbehy o nich objavujú v kultúrach siahajúcich až do praveku, v tej dobe ich ešte nenazývali upírmi a väčšina z nich mala len veľmi ďaleko od ich dnešnej stereotypnej podoby. Napríklad taký mezopotámsky Lamashtu bol tvorom s hlavou leva a telom osla, starogrécke Striges boli zasa opisované ako krvilačné vtáky a mýtické stvorenie na Filipínach, Manananggal, bolo schopné oddeliť si hornú časť trupu od spodnej časti tela a okrem tesákov oplývalo aj obrovskými netopierími krídlami, ktoré mu umožňovali let. Spomenúť možno aj malajzijskú Penanggalan, lietajúcu ženskú hlavu s visiacimi vnútornosťami, či austrálskeho Yara-ma-yha-who, malého červeného chlapíka s veľkou hlavou, obrovskými ústami bez zubov a prísavkami na koncoch končatín. Aj napriek značným rozdielom, všetky tieto tvory spájala jedna spoločná charakteristika: udržiavanie sa pri živote konzumáciou životnej sily živých tvorov. Táto vlastnosť je to, čo definuje upírov - všetky ostatné atribúty sa menia s dobou.

Náš moderný ideál upíra sa objavuje až v 18.storočí vo východnej Európe. Kvôli dramatickému nárastu poverčivosti spojenému s upírmi sa príbehy o krv sajúcich tajomných bytostiach stali predmetom nočného strachu. Faktom je, že východná Európa 18.storočia nebola práve najpríjemnejším miestom - smrteľné epidémie a vysoká úmrtnosť spôsobená neznámymi chorobami. Keďže neexistovali vedecké vysvetlenia, ľudia hľadali nadprirodzené príčiny a našli ich v tom, čo považovali za dôkazy v telách zosnulých. Keď dedinčania vykopali telá obetí, aby zistili príčinu záhadných úmrtí, mŕtvoly podľa ich dojmu vzbudzovali pocit, akoby stále žili - s dlhšími vlasmi a nechtami, nafúknutými bruchami a krvou v kútikoch úst. Vystrašení dedinčania okamžite vykonávali rituály, aby zabili týchto "nemŕtvych", o ktorých sa domnievali, že v noci opúšťajú hroby a živia sa živými. Praktiky sa líšili podľa regiónu, no najčastejšie zahŕňali sťatie hlavy, spálenie tela alebo pribitie k rakve, aby sa "nemŕtvy" už nemohol postaviť. Čo však dedinčania považovali za nesväté oživenie mŕtveho tela, v skutočnosti boli celkom bežné príznaky rozkladu. Vysušujúca pokožka spôsobila, že vlasy a nechty vyzerali dlhšie. Baktérie v žalúdku zasa vytvárali plyny, ktoré naplnili brucho a vytlačili krv a iné látky cez ústa. Bohužiaľ, tieto poznatky v tej dobe ešte neboli známe, a tak dedinčania pokračovali vo vykopávaní tiel. V skutočnosti sa to dialo tak často, že rakúska cisárovná Mária Terézia poslala svojho osobného lekára, aby šíril osvetu a vyvrátil upírske príbehy, neskôr dokonca zaviedla zákon zakazujúci narušovanie hrobov.

Napriek tomu, že upírske hony časom ustali, legendy prežili v miestnych poverách. To podnietilo vznik prvých literárnych diel s touto tematikou - Polodoriho "The Vampyre", gotického románu "Carmilla" či najznámejšieho diela Brama Stokera, "Dracula". Hoci Stoker čerpal z historických materiálov, z legiend o krvavých kúpeľoch Alžbety Báthory či krutých popravách Vlada Draculu, jeho príbeh bol inšpirovaný najmä miestnymi mýtmi - transylvánskym prostredím, používaním cesnaku na obranu a prebodnutím srdca kolom. Zároveň však sám vytvoril nové mýty o upíroch, ktoré pretrvali dodnes - strach z krížov, slabosť spôsobená slnečným svetlom, či neschopnosť upírov vidieť svoj odraz v zrkadle. 

Keď si v 21.storočí predstavujeme upírov, vidíme ich ako zvodné, nepochopené bytosti, ktoré nás fascinujú, ba priam priťahujú. Rozhodne to tak však nebolo vždy. Upíri vznikli ako spôsob zobrazenia spoločenských obáv a strachu. Prirodzene, títo prví upíri často symbolizovali úzkosti spojené s kanibalizmom, smrťou a neznámym. Zároveň však predstavovali choroby, ktoré vtedajšia spoločnosť ešte nevedela pochopiť. Postupom času však začali stelesňovať hlbšie spoločenské obavy - najmä strach zo sexuálnych, kultúrnych a náboženských odchýlok. Tieto mystické bytosti poslúžili ako metafora pre rôzne typy spoločenských vyvrheľov, z ktorých najpopulárnejšou interpretáciou bolo spojenie s queer komunitou. Vnímaní však boli aj ako metafory triedneho konfliktu, xenofóbie či antisemitizmu. Keď sa v 19.storočí objavil Dracula, bol spojený so strachom - Angličania sa v tom období zaoberali otázkami hraníc, národnej identity a nacionalizmu. Medzi rokmi 1881 a 1900 výrazne vzrástol počet neanglických Židov žijúcich v krajine, čo vyvolalo silnú xenofóbiu, strach z ich prítomnosti a obavy z vonkajšej kolonizácie. Tento strach z hrozivého cudzinca, ktorý príde a naruší "čisté národné dielo", možno vnímať ako paralelu či premietnutie do Stokerovho Draculu.

Ak sa presunieme do Spojených štátov v roku 1898, Severná Karolína bolo miesto, kde sa celkom bežne objavovali novinové ilustrácie, politické karikatúry, zobrazujúce černošských mužov ako upírov. V tej dobe panovali obavy, že ak černošskí muži získajú politické práva a vstúpia do politiky, prevezmú kontrolu a zničia "bielu spoločnosť". Existujú dva konkrétne obrázky z obdobia tejto rasistickej propagandy. Prvý, s názvom: "Upír, ktorý sa vznáša nad Severnou Karolínou" - znázorňuje černošského upíra, iný zasa ilustruje černochov ako upírov vstávajúcich z hrobov, aby mohli voliť. Toto vizuálne zobrazenie bolo odrazom strachu, ktoré sa opieralo o myšlienku, že ak bude týmto "monštruóznym tvorom" povolené volebné právo, prevezmú moc a zničia "náš spôsob života". Vďaka inakosti si s konceptom upírov v neskorších rokoch vytvorila silné spojenie najmä queer komunita, keďže rozumeli, aké to je cítiť sa ako sexuálny deviant spoločnosti - byť iný, vymykajúci sa normám a spoločenským dogmám.

Začiatkom 20.storočia sa významným katalyzátorom, ktorý prispel k šíreniu upírskej legendy, stal film. Populárne knižné adaptácie pretrvali počas celého 20.storočia a dosiahli svoj vrchol začiatkom rokov 2000. Rozmach subkultúry upírov mala na svedomí najmä ultra úspešná knižná séria "Twilight", spisovateľky Stephenie Meyer, ktorá sa čoskoro dočkala filmového spracovania, získajúc tak pre upírov celkom novú masovú popularitu, ale aj celkom nové ponímanie upírov - výnimočne atraktívni a príťažlivo nedosiahnuteľní. Čím väčšiu pozornosť a úspech Twilight v popkultúre obdržal, tým väčšmi rástol aj celkový záujem o koncept upírov. Ľudia v priemysle veľmi rýchlo pochopili, že téma upírov predáva, a v snahe zviesť sa na vlne úspechu Twilight, rokom okolo 2010 dominovala upírska tematika. Jeden z najdôležitejších historických artefaktov z tohto obdobia, seriál "The Vampire Diaries", prilákal pilotným dielom v roku 2006 k obrazovkám rekordných 3,6 miliónov divákov a dodnes patrí medzi najsledovanejšie TV seriály všetkých čias.

Upíri sa stali viac než fascinujúcimi - predstavujúc zložitý vzťah medzi strachom, túžbou a skúmaním tabuizovaných tém.  Krv, kľúčový motív upírskej mytológie, pritom symbolizovala základné pudy ľudskej prirodzenosti a zakázané túžby. Twilight vykreslil predmanželský sex ako niečo nebezpečné a ozrejmil spojitosť medzi sexualitou a smrteľnosťou. Erotika predstavuje zničenie ega - "Túžba po láske, vytlačená až na jej limity, je túžba po smrti" (G.Bataille). Uhryznutie, tak charakteristické pre upírov, využívané na kŕmenie, zničenie koristi či šírenie vampirizmu, odhaľuje v skutočnosti viac než len tieto 3 aspekty. Uhryznutie, ako tanec či flirtovanie so smrťou, je tým najintímnejším a najerotickejším zážitkom, aký môže človek s upírom okúsiť. 

Sigmund Freud, rakúsky lekár, psychiater a psychológ, zastával názory na upírov, ktoré boli dosť konzistentné s jeho analýzou snov, ktorá tvrdí, že každý typ snovej obrazovosti naznačuje uspokojenie určitej nevedomej sexuálnej túžby. Podľa Freudovej psychoanalýzy: "Upír je druh fantómovej projekcie, ktorá vzniká túžbou jedinca byť ovládaný, vlastnený a upírizovaný. Morbídny strach vždy naznačuje potláčané sexuálne priania." Freudove teórie boli niekoľkokrát vyvrátené, pretože sú buď ťažko overiteľné alebo dokonca vyvrátiteľné, avšak faktom zostáva, že jeho názory na sex sú desivo relevantné dodnes a v podstate aj vysvetľujú, ako sa môže mozog jedinca vyvinúť. Id, Ego a Superego sú tri elementy Freudovej Teórie osobnosti. Táto teória verí, že každá zohráva osobitnú úlohu pri vývoji a aplikácii osobnosti jedinca počas rokov dospelosti. Ďalšie skúmanie ukazuje, že dominancia Id (vášeň, pudy, priania) predstavuje regresiu psychosexuálneho vývoja dieťaťa a jeho mentálneho stavu. 

Bežné zobrazenie upírov s dlhými špicatými tesákmi môže vlastne predstavovať malé špicaté falické symboly, ktoré zdôrazňujú a symbolizujú orálnu agresiu upírov. Nadmerné uspokojovanie potrieb v psychosexuálnom vývoji dieťaťa - najčastejšie vo forme dojčenia a iných foriem výživy - vedie k orálnej agresii. Túžba a agresívna obsesia po potešení a uspokojení, a potreba udržať sa pri živote, ktorú upíri vykazujú vo všetkých príkladoch upírskeho mýtu, sa prejavujú v saní krvi z obete.  Krv je kľúčovým prvkom upírskej mytológie a slúži ako metaforická náhrada pre sexualitu a inštinktívne správanie. Pozerajúc sa na to z pohľadu nás, ľudí, celý život sme do značnej miery limitovaní a obmedzovaní v tom, čo chceme skutočne robiť - či už z dôvodu, že je to nelegálne, nemorálne, neperspektívne alebo jednoducho odsudzované. Pitie krvi sa mení na symbolický akt podvolenia sa zakázaným túžbam - je to esenciálne, intímne a rizikové zároveň. Uhryznutie upíra teda predstavuje podvolenie sa svojim základným túžbam a stratu kontroly, ktorá prichádza z konzumácie zakázaného ovocia. Tento symbolizmus dáva upírskym príbehom hĺbku a umožňuje im skúmať základný a emotívny boj medzi vnútorným nutkaním a limitáciou, v podobe spoločenských noriem

Ak by sme videli upíra, ktorému vytrhávajú zuby, mohli by sme lepšie pochopiť intenzívne sexuálny aspekt ich ústnej agresivity. Odstránenie zubov funguje ako istý druh kastrácie, čím sa upíri stávajú impotentnými vo svojej potrebe ústneho uspokojenia, rovnako ako kastrácia robí mužov impotentnými v oblasti sexuálnej rozkoše. Zuby sa tu využívajú ako sexuálny symbol prenikania do iných, aby naplnili požiadavky Id na pôžitok. Toto je v súlade s Freudovou tézou o kastračnej úzkosti, ktorá podporuje teóriu, že mýtus o upíroch symbolizuje nevedomé sexuálne impulzy človeka vyplývajúce z konfliktu medzi osobnosťou a egom. Zobrazenie upíra ako výrazne sexuálnej bytosti je ďalším aspektom súčasných adaptácií upírskych príbehov, ktoré zdôrazňujú hlboké sexuálne charakteristiky, ktoré upír začal predstavovať. Zobrazovanie upíra v moderných adaptáciách, ako je "Interview with the Vampire" od Anne Rice, stále obsahuje prvky gotického romantizmu skrze jazyk a kostýmy. Intenzívne násilná a sexuálne nabitá príťažlivosť upírskeho mýtu môže zároveň slúžiť ako metafora pre sexuálnu posadnutosť a deviácie, ktoré vznikajú z falickej agresivity, generovanej počas genitálnej fázy ľudského psychosexuálneho vývoja. Táto hypotéza poskytuje ďalší dôkaz v prospech Freudovej psychodynamickej teórie, ktorá tvrdí, že upírsky mýtus je psychologická alegória pre nevedomé impulzy existujúce v ľudskej psychike. Podľa Freuda je termín masochizmus často používaný na opis ľudí, ktorí si užívajú bolesť a utrpenie. Väčšina by tento dynamický vzorec pripísala ženám, hoci ženy nie sú jediné, ktoré by doň mohli spadať. Paula Kaplan sa zaoberala predpokladmi o vrodenom ženskom masochizme a zistila, že slúžia na legitimizáciu a normalizáciu ženského útlaku a podriadenosti v rámci patriarchátu. Napriek tomu, že sadizmus a masochizmus nie sú inherentne mužské alebo ženské, ich rodové priradenie pretrváva aj napriek neustálym diskusiám. To, čo je na tom najfascinujúcejšie, je, čo masochizmus naznačuje o rodovej subjektivite a intersubjektivite, najmä v súvislosti s tým, ako funguje v romantických upírskych príbehoch.

Podľa psychoanalytičky Jessicy Benjamin je masochizmus hľadaním uznania seba samého druhým, ktorý je jediný dostatočne mocný na to, aby toto uznanie udelil. Vysvetľuje, ako môže byť ženská subjektivita úplne závislá od mužského druhého – gesta, ktoré je obzvlášť ústredné v dominantných heteropatriarchálnych romantických mýtoch, najmä v gotických romanciach. Masochizmus má však aj genetické prvky, čo vedie k doslovnej túžbe po „ne-smrti“ v príbehoch ako Twilight. Masochizmus v týchto príbehoch funguje na viacerých úrovniach – v telesných nebezpečenstvách a erotizovanej bolesti, ktoré charakterizujú vzťahy postáv, v prijatí potreby ochrany a v tom, že ženské identity sa definujú výlučne prostredníctvom ich interakcie s mužským protagonistom. Túžba po smrti sa tu stáva doslovným naplnením myšlienky, že „budú spolu navždy“. Práve táto masochistická túžba a závislosť od upírskeho hrdinu zabezpečuje fyzickú aj psychickú stabilitu ženských postáv, pričom zároveň upevňuje ich podriadenosť. 

Podľa Freudovej psychoanalýzy, sexuálna príťažlivosť často zahŕňa interakciu protichodných emócií, z ktorých mnohé majú korene v raných skúsenostiach. Ak človek zažije traumatickú formujúcu udalosť, vrátane fyzických deformácií, môže zistiť, že jeho dospelý sexuálny život sa stane prostriedkom na zvládanie týchto nepríjemných emócií. V praxi to môže znamenať pociťovanie príťažlivosti k typu ľudí, ktorých by mohla spoločnosť považovať za fyzicky „abnormálnych“.  Akýmsi náhradným ventilom sa môže stať trebárs aj príťažlivosť k stereotypne maskulínnym vlastnostiam, ako sú dominancia a agresivita, keďže niektorí ľudia považujú tieto vlastnosti za toxické, či potenciálne škodlivé. Upíri nie sú príťažliví len pre svoju bezchybnú pokožku a ostré tesáky, ale aj pre svoju tajomnú auru a predstavu neobmedzenej slobody, ktorá fascinuje ľudí. Ak si v duchu hovoríte: "Okay, priznávam, je na nich niečo zaujímavé a príťažlivé, ale celý ten sexuálny aspekt vo mne nerezonuje", zdá sa, že aj na to existuje odpoveď. Podľa Carla Gustava Junga, švajčiarskeho psychiatra, ktorý zaviedol termín archetyp "univerzálne obrazy a motívy zakorenené v kolektívnom nevedomí" zdieľané všetkými ľuďmi, tieto archetypy vychádzajú z pocitov a skúseností, ktoré sú základné pre každú ľudskú psychiku. Jung takto vysvetlil, prečo rovnaké presvedčenia a obrazy pretrvávajú v histórii naprieč kultúrami, a jeho teória môže poskytnúť presvedčivú odpoveď aj v prípade upírskeho mýtu. Podľa Jungovej teórie je upír jedným z primárnych archetypov ľudskej psychiky a je spojený s archetypálnou postavou Tieňa, ktorý predstavuje temnejšiu stránku ľudskej duše. Tienisté aspekty osobnosti, ktoré sú často potlačované, sa môžu prejaviť prostredníctvom tohto archetypu. Keďže upír nesie silný emocionálny a psychologický význam pre ľudí, jeho obraz sa hlboko vryl do kolektívneho nevedomia všetkých ľudských myslí. To vysvetľuje, prečo sa upíri objavujú v mytológii a literatúre naprieč kultúrnymi hranicami. Hoci sa upíri môžu zdať ako výlučne mýtické bytosti, je v nich veľa prvkov, ktoré pôsobia veľmi realisticky. Podľa Junga krv predstavuje archetypálny symbol duše a symbolizuje život. Z tohto pohľadu je zjavné, ako sa predstava upíra, ktorý paraziticky vysáva životnú energiu a dušu človeka na prežitie, stala psychologickým archetypom v ľudskej mysli.

Jedna z najstarších a najzákladnejších úzkostí ľudstva – archetyp upíra – odráža meniace sa kultúrne vnímanie sexuality, moci a temnoty. V minulosti upíri predstavovali skryté temné stránky ľudskej psychiky – tieň, ktorý by nás mohol pohltiť, ak by sme mu dovolili rásť. Stelesňovali zakázané túžby, fóbie a pudy, ktoré spoločnosť odsudzovala a kruto trestala. Ako sa však spoločnosť stávala čoraz individuálnejšou a tolerantnejšou, upír sa začal spájať s emancipáciou, posilnením a revoltami.  Ako dokonalí rebeli spochybňovali status quo a prevracali spoločenské normy.  Upíri sa neustále prispôsobujú spôsobom, akým sa v spoločnosti vníma túžba a identita, preto si udržiavajú svoju relevantnosť a dôležitosť ako kultúrny fenomén, ktorý vyvoláva diskusie o ľudskej skúsenosti. Táto flexibilita im zaručuje, že budú vždy predmetom skúmania a analýzy ich komplexnej podstaty v rámci meniaceho sa kultúrneho kontextu.

Mýtus o upíroch by však mohol mať aj iný význam – okrem zdroja úzkosti predstavoval hlboko zakorenený strach z emócií v ľudskej mysli. Napriek nášmu strachu z tejto legendárnej bytosti mohlo ľudstvo tento príbeh privítať, pretože ponúka riešenia na niektoré z najťažších životných problémov. To je viditeľné aj v explicitne kresťanských témach, ktoré obklopujú mnohé moderné upírske mýty, vrátane použitia kresťanských symbolov ako ochrany proti upírom. Keďže Freud veril, že náboženstvo nie je založené na pravde, ale na infantilných želaniach, je možné, že práve opätovné potvrdenie náboženských ideí prispieva k posadnutosti ľudí upírmi.

Jednou z hlavných tém upírskych príbehov je nesmrteľnosť, ktorá prináša vážnu existenciálnu dilemu. Hoci myšlienka večného života môže na prvý pohľad pôsobiť lákavo, upíri pripomínajú prázdnotu a utrpenie, ktoré s nesmrteľnosťou prichádzajú. Sú uväznení v nekonečnej slučke bez pocitu naplnenia či účelu – nesmrteľnosť im odníma pominuteľnú krásu ľudskej existencie. Tým nás nútia premýšľať o zmysle života a nevyhnutnosti smrti. Táto existenciálna dilema vedie k porovnaniu medzi osudom upírov a našou vlastnou smrteľnosťou, čím nás vyzýva zamyslieť sa nad povahou našich impulzov a cenou, ktorú platíme za to, že im podľahneme bez kontroly. Upír má jedinečnú schopnosť hovoriť k ľudskej mysli práve preto, že vznikol zo strachov a obáv, ktoré formovali jeho archetyp v dnešnej podobe. V snahe zapadnúť do spoločnosti musia upíri často skrývať svoju skutočnú povahu, čo ich vytláča na okraj. Musia sa zmieriť s realitou, že ich prežitie závisí od požierania životnej sily iných. Fascinujú nás svojím vzťahom k smrti a príťažlivosťou večného života. Stelesňujú dokonalú rovnováhu medzi naplnením túžob a tragédiou, ktorá v nás vyvoláva súcit. Tragédiou však je, že hoci sú takmer nesmrteľní, zostávajú uväznení v čase. Disponujú nadľudskou silou, mocou a často aj múdrosťou prameniacou z veku, no napriek tomu majú pesimistický pohľad na život, keďže sa nedokážu meniť a rásť tak, ako sa menia ročné obdobia, a vo väčšine prípadov nemôžu priviesť na svet nový život. Hoci túžime posúvať hranice a byť väčšími, stále v sebe nosíme potrebu byť súčasťou prírody. Predstava upíra nám umožňuje hrať sa s myšlienkou smrti a smrteľnosti – dáva nám priestor predstaviť si, aké by to bolo žiť skutočne dlhý život.

Prítomnosť upírov slúži ako triezva pripomienka potenciálu zla v každom z nás. Ich existencia rozmazáva hranice medzi človekom a monštrom, čím ukazuje, že ktokoľvek môže podľahnúť svojim vnútorným pudom a premeniť sa v určitých situáciách na tvora noci. "Desím sa temnoty, ktorá vo mne žije," napísala Sylvia Plath.  Upíri predstavujú hlboko zakorenenú dualitu v ľudskej psychológii. Na jednej strane stelesňujú príťažlivosť zakázaného – sú prirodzene fascinujúci a zvodní, ponúkajú možnosť vymaniť sa z očakávaní spoločnosti a nazrieť do sveta, kde sú túžby prijímané bez hraníc. Na druhej strane však predstavujú aj najtemnejšie stránky ľudskej povahy – nekonečný konflikt medzi vedomím a inštinktmi, nenásytný hlad a túžbu po moci. Adolescentov priťahuje predstava byť jedinečný a mať výnimočné schopnosti, kvôli pocitu neviditeľnosti a bezmocnosti pod vplyvom rodičov a školského systému. Môžu sa stotožniť s bojom o moc – či už ide o upírov alebo iné fiktívne postavy s podobnými príbehmi. Zároveň si však všímajú zneužívanie moci zo strany staršej generácie, ktorá ju často využíva proti nim a vníma ich práva na sebavyjadrenie ako hrozbu. To je dôvod, prečo si oveľa viac ako ich rodičia uvedomujú nebezpečenstvo, ktoré s mocou prichádza.

Väčšina upírov, s ktorými sa toľkí stotožňujú, nám umožňuje vidieť samých seba jasnejšie. Práve táto reflexia našej vlastnej omylnosti nás núti čeliť tvrdej realite o ľudskej prirodzenosti, zároveň však skúmať zložitosť našich vlastných túžob a dôsledky toho, ak by sme im bezhlavo podľahli. Vidíme morálne konflikty, ktoré často prehrávame alebo ešte častejšie ignorujeme, ako aj kompromisy, ktoré robíme každý deň.  Dôvod, prečo upír nemá odraz v zrkadle, je, že samotný upír slúži ako zrkadlo pre naše vnútorné ja.