Neónové svetlá, rozmazané zábery, precízna hra s farbami. Kinematografia nikdy nezaháľala, pokiaľ šlo o esteticky podmanivé vyobrazenie stavu pod vplyvom návykových látok. Bolo pre mňa priam osviežujúce vidieť po dlhom čase snímku, ktorá sa zameriava na pravú tvár závislosti – bez pozlátka a romantizácie. “Musím sa ti priznať. Keď som čítala Christianu F. (pozn.red. “My deti zo stanice Zoo”), mala som chuť skúsiť drogy. Bolo to tam tak úžasne opísané... Viem, ako ona skončila, ale aj tak ma to lákalo.” Po týchto slovách mojej, o pár rokov mladšej, sestry som zostala znepokojená a zamyslela som sa. No rovnako ako keď idete k lekárovi s tým, že vás všetko bolí, a on vás požiada určiť prstom miesto, kde to bolí najviac, len veľmi ťažko by som dokázala vymenovať jediné médium, ktorému sa podarilo neskĺznuť k estetizácii smrteľne nebezpečných návykov.

Pôvodne som chcela začať ópiovými vojnami, ale 19.storočie tentokrát prenechávam školským laviciam. Táto hodina dejepisu sa totiž začína v roku 1980. Modelky ako Claudia Schiffer či Cindy Crawford boli na výslní a prezentovali nielen pôvab a ženskosť, ale aj zdravý vzhľad idúci ruka v ruke so zdravým životným štýlom. Ako búrka zachvátila módny priemysel rodáčka z Pennsylvánie, ktorej však v žilách prúdila írska aj talianska krv, Gia Carangi. Vyrastajúc v striedavej starostlivosti, už od detstva zápasila s drogovou závislosťou a tento životný štýl jej ostal aj po transformácii z problematickej tínedžerky na jednu z prvých “supermodeliek”. Carangi si heroín často aplikovala v priebehu fotografovania, zle artikulovala a mala problémy so spánkom. Kvôli mnohopočetným vpichom na jej rukách bolo nutné fotografie častokrát retušovať. Aj napriek skutočnosti, že jej silná drogová závislosť podnietila modelingové agentúry prerušiť s ňou spoluprácu, stala sa pôvodcom trendu “heroin chic”, ktorý však svoju najväčšiu popularitu zožal až v 90.rokoch – tých sa však už Carangi nedožila a trend, ktorého bola tvárou, sa jej napokon stal osudným.

"Je to nový druh krásy,” vyjadril sa začiatkom 90.rokov módny návrhár Calvin Klein o vtedy 17-ročnej Kate Moss, ktorá navždy zmenila svet modelingu. Útla Angličanka s výškou ledva 170 cm katalyzovala rodovo neutrálnu myšlienku Calvina Kleina o „ambisexualite“, a vďaka svojmu androgýnnemu vzhľadu zaujala miesto jeho vizuálnej múzy. Napriek tomu, že pionierom problematického módneho trendu “heroin chic” bola spomínaná Carangi, notoricky známou tvárou sa za tie roky stála práve Moss, vďaka svojmu vzhľadu, ktorý spĺňal takmer všetky atribúty charakterizujúce tento trend - androgýnny vzhľad, biela pokožka, chudá postava, kruhy pod očami (niekedy sa uvádzajú aj riedke vlasy alebo modriny) – črty spájané s užívaním heroínu alebo iných návykových látok. Modelky boli oveľa útlejšie ako spomínané tradičné manekýnky vyžarujúce sexepíl a natáčajúce fitness videá (na teba sa pozerám, Cindy). Zrazu bolo akosi spoločensky akceptovateľné, ba priam módne neoplývať krivkami, naopak môcť sa popýšiť kostnatými plecami a vzhľadom pripomínajúcim trojdňovú absenciu spánku. Kate Moss sa stala ikonou v rámci modelingu nielen vďaka obľúbenosti u dizajnérov a módnych značiek, ale snáď ešte väčšmi svojou osobnosťou mimo profesie – imidž rockovej hviezdy a rebelky, ktorú ste len sporadicky zastihli bez cigarety, a ktorá sa ani nesnažila skrývať svoju lásku k, nie práve zdraviu prospešným, substanciám. Aj keď vtedajšie módne časopisy priamo nezdieľali posolstvo, že „drogy sú cool“, estetika na ich obálkach a editoriáloch narážala na životný štýl “párty dievčat”. V 90. rokoch bolo dobre známe, že kokaín sa rovná štíhlosť, keďže zásadným spôsobom mení metabolizmus organizmu, čím je pre telo čoraz ťažšie ukladať tuk. Je teda logické, že supermodelky si tieto zlé návyky častokrát implementovali do svojej rutiny (aj) v snahe zachovať si nízku hmotnosť. Len pre predstavu, toto hnutie, glorifikujúce smrteľný trend, bolo v Amerike 90.rokov také populárne, že vtedajší prezident Spojených štátov amerických, Bill Clinton, pokladal za adekvátne vyjadriť svoje stanovisko: “Americká móda bola pre Spojené štáty obrovským zdrojom kreativity, krásy a umenia, a úprimne povedané, ekonomickej prosperity," povedal Clinton, "a všetci by sme si to mali vážiť a rešpektovať, ale oslavovanie heroínu nie je kreatívne, je to deštruktívne,'' dodal. ''Nie je to krásne; je to škaredé. A tu nejde o umenie; je to o živote a smrti. A oslavovanie smrti nie je dobré pre žiadnu spoločnosť.'' Keď sa však v roku 2005 dostala na titulnú stránku Daily Mirror fotografia Kate Moss, pripravujúcej biele čiary pre seba a svojich spoločníkov, následky boli veľmi deštruktívne. Na druhej strane sa jej však zastalo množstvo známych osobností  – primárne z módneho sveta, ktorí poukazovali na skutočnosť, že tí istí ľudia z priemyslu, ktorí ju teraz odsudzujú, robia to isté. Veľké korporácie však reagovali pohotovo. Bolo totiž otázne, do akej miery im môže spolupráca s osobou, so škandálom tohto rozmeru, pokaziť reputáciu. Ukázalo sa, že vyzerať ako niekto, čo niečo užíva, je “cool”, pokiaľ to naozaj neužíva. Moss napokon prišla o dlhoročnú spolupráca s módnym domom Chanel či Burberry.

Nebol to však len svet modelingu, ktorý premenil užívanie drog z niečoho, čo podliehalo stigme a bolo asociované skôr s nižšou vrstvou, v spoločensky prijateľnejšie medzi strednou triedou. Ak sa nad tým zamyslíme, celebrity priamo vytvorili predstavu, že žúrovanie celú noc a užívanie drog so stodolárovými bankovkami bolo stelesnením módy (skutočne len predstavu, Kate Moss a jej kontroverzia je toho jasným príkladom). Návykové látky prenikli do popkultúry aj prostredníctvom filmov, ktorých obdobie vzniku sa zhoduje s módnym trendom “heroin chic”- Basketbalové denníky, Trainspotting, Kids či Pulp Fiction. Spomenúť možno aj vzostup grungeovej hudby, z ktorej najdominantnejšou figúrou bola bezpochyby hudobná skupina Nirvana a jej frontman, Kurt Cobain. Médiá sa v 90. rokoch zamerali na užívanie heroínu hudobníkmi na grungeovej scéne v Seattli a v článku z roku 1992 v New York Times uviedli ako „tri hlavné drogy“ v meste: espresso, pivo a heroín. V knihe "Drugs in American Society: An Encyclopedia of History, Politics, Culture, and the Law" z roku 2014, autori uvádzajú, že zatiaľ čo v 80. rokoch ľudia používali „stimulačný“ kokaín na socializáciu a oslavovanie dobrých časov, v grungeovej scéne 90. rokov sa „depresívny“ heroín používal na „stiahnutie sa do kukly“ a chránenie sa pred drsným a neúprosným svetom. 

Myšlienkami sa neustále vraciam k filmu “Requiem za sen”, ktorý za tých 25 rokov od svojho vzniku získal titul akejsi klasiky v rámci žánru (ak tematiku drog môžeme považovať za žáner.) Hádam najznámejšia scéna z filmu sa odohráva "pod vplyvom" a pozostáva z dialógu dvoch mladých milencov. Sme svedkami vyznania lásky: “Milujem ťa Harry. Vďaka tebe sa cítim ako človek.” – zatiaľ čo obaja v opare drog zažívajú slastné opojenie navodené akýmisi pilulkami. Má to v sebe romantiku a istú dávku poetickosti, mohlo by sa zdať. Na záver filmu však vidíme oboch protagonistov za celkom iných okolností (ak ste “Requiem za sen”, ktoré vtedy začínajúcemu režisérovi Darrenovi Aronofskemu vyslúžilo celosvetovú popularitu a straumatizovalo značné množstvo divákov,  dosiaľ nevideli a máte to v úmysle, odporúčam na tomto mieste prestať čítať.) Marion kvôli závislosti pristúpi na prostitúciu, aby mala ž čoho platiť drogy, Harry s amputovanou rukou (po hnisavej infekcii spôsobenej vpichmi) telefonuje z väzenia Marion a cez slzy ju uisťuje: “Čoskoro sa vrátim domov,” uvedomujúc si, že to nie je pravda.

Hollywoodske zobrazenie užívania drog má zložitú históriu a často sa prepína medzi realistickým zobrazením a glamorizáciou (ako v prípade už spomínaného “Requiem...”). Popkultúra má pritom veľmi silný vplyv na jedincov a spoločnosť ako takú, a práve vykreslenie užívania substancií, striktne esteticky príťažlivou formou, môže vysielať do éteru škodlivé a potenciálne nebezpečné posolstvo. Tieto reprezentácie majú totiž vplyv na skutočný život a poskytujú štandardy pre sociálne podnety, sociálne normy a príklady správania, ktoré sa považuje za „kultúrne vhodné“. Naša spoločnosť často využíva popkultúru ako nástroj učenia sa správať, obliekať, vyzerať. Ak ľudia nepovažujú užívanie látok za také problematické, keďže je to v popkultúre a filmoch normalizované, drogy sa stávajú konvenčne prijateľnejšími, a experimentovanie s nimi je vlastne úplne prirodzené a bežné.

Samotná priekopníčka smrteľného trendu zomrela priskoro, jej nástupkyňa na vlastnej koži okúsila pokrytectvo a tenkú hranicu medzi tým, čo je “cool” a čo už až tak "cool" nie je. Keď sa drogy stávajú estetikou, spoločnosť trpí. Je to kniha de Balzaca, ktorá oplýva veľmi poetickým názvom: “Lesk a bieda kurtizán”. V kontexte 21.storočia mi napadá len: “Lesk a bieda závislosti.” Ale pozor decká, veď viete ako sa hovorí: “Nie je všetko zlato, čo sa blyští.”