Bol raz jeden chalan, ktorý sa volal Emil. Nebol veľmi výnimočný, no mal dobré srdce. Keď niekto potreboval pomoc, vedel, že na Emila sa môže vždy obrátiť. Väčšinou to aj deti urobili. No v jeho triede bol jeden chlapec, ktorý sa správal divne. Volal sa Boris. S nikým sa nerozprával, nepatril do žiadnej partie. Navyše to bol veľmi náladový typ. Všetci si mysleli, že na niečom „fičí“, no báli sa ho na to opýtať.

Jedného dňa išla Emilova trieda na branné cvičenie. Po dlhej prechádzke sa zastavili na lúke. Keď im triedna učiteľka povedala, že sa môžu ísť hrať, všetci sa rozutekali, len Boris nie. Emil si ho všimol a podišiel k nemu. Konečne nabral odvahu na to, aby sa ho opýtal, prečo sa správa stále tak divne. Boris sa chcel odpovedi na jeho otázku najprv vyhnúť, no potom sa v ňom niečo zlomilo a vyrozprával mu celý príbeh.

Celé jeho trápenie sa začalo na predchádzajúcej škole. Tam sa dostal do zlej partie, ktorá ho vtiahla do ,,tunela“, z ktorého sa už nedá dostať von. Je drogovo závislý. Vraj by s tým aj chcel prestať, no bez liečby je to takmer nemožné a na liečbu nemajú peniaze. Emil dostal nápad. Založí pre Borisa zbierku. Oznámil to svojej pani učiteľke a hneď na druhý deň sa na škole rozbehla zbierka „Na pomoc Borisovi“. Za tri dni sa Borisovým spolužiakom podarilo vyzbierať peniaze potrebné na liečbu. Keď sa to Boris dozvedel, začal plakať a všetkým ďakoval.

Hneď, ako to bolo možné, podstúpil liečbu a z drogovej závislosti sa dostal práve včas. Odvtedy je Boris normálny chalan a s Emilom sú najlepší kamaráti.

Tento príbeh je príkladom toho, že keď nás niečo trápi, mali by sme sa o tom porozprávať s našimi blízkymi a požiadať ich o pomoc. Vždy sa nájde niekto, kto má dobré srdce a pomôže.