Žiadny ľudský život nemá väčšiu cenu ako iný ľudský život. Všetci sme si rovní, preto by sme nemali súdiť a odsudzovať niekoho len na základe farby pleti, či vierovyznania. Žiadny človek by nemal akokoľvek obmedzovať práva iného človeka. Osobné slobody sa môžu obmedziť, ak ignorujú práva iného, ale nikdy sa nesmie siahnuť na práva ľudské a základné. Smie sa však na ne siahnuť, ak je to v súlade s verejným zdravím? Ak to protirečí slobode? Môže vláda obmedziť kohokoľvek slobodu?

        Teraz sa dostávajú k slovu základné práva jednotlivca. Čo medzi ne patrí? Právo na život, osobnú slobodu, bezpečnosť, slobodu prejavu, svedomia, spolčovania, právo zhromažďovania sa. Pýtam sa teda, prečo protestovať? Upiera vám vláda právo na život? Nie, nikoho nezabíja, nikto nehladuje. Nezakazuje vám žiť. Upiera vám slobodu prejavu? Nikto vám nezakázal vyjadriť svoj názor, ani ho verejne prezentovať prostredníctvom sociálnych sietí. Upiera vám bezpečnosť? Nie, chráni vás. Koná tak, aby sa vyhla akýmkoľvek stratám na životoch. Snaží sa o pokoj, aby bol každý v bezpečí. Upiera vám právo svedomia? Nie, každý ho máme. Upiera vám právo spolčovania sa? Nie. A teraz prichádzajú tie práva, o ktoré sa tu neustále vedie tichý boj. Právo osobnej slobody a zhromažďovania. Čo tak ale, pozrieť sa na to z trošku inej stránky? Môže vám niekto obmedziť tieto práva, ak to urobí preto, aby ochránil právo bezpečnosti a života? Otázka teraz nie je či môže obmedziť tieto práva, ale ktoré z nich je dôležitejšie. Je tu pandémia nového vírusu, prišla neočakávane a nikto na ňu nebol pripravený. Všetky krajiny ostali zaskočené svojou nepripravenosťou na takéto situácie. Háčik je v tom, že sa ju nedalo očakávať. Začali robiť, čo mohli, aby pandémiu zastavili. Chránili to najdôležitejšie právo. Právo na život. Veď načo sú nám ostatné slobody, ak ich nemáme ako využiť, keď nemáme život. Snažili sa eliminovať straty na životoch a pritom neobmedziť žiadne iné práva. Bohužiaľ, obmedzenie slobody stretávania sa, pohybu sa stalo nevyhnutnosťou, aby sme ochránili život. Môžeme teraz prejsť k základnej otázke, ak máme jasno v tom, ktorá voľba je pre záchranu života najdôležitejšia.

        Keď hľadím na to, čo sa deje vo svete, niekedy som v šoku, čo dokážu ľudia urobiť. Namiesto toho, aby ľudia držali spolu a spoločne hľadali riešenia v týchto kritických chvíľach, sa naopak obracajú proti sebe, rozsievajú nenávisť a podkopávajú autoritu vlády, odborníkov, či lekárov. Chýba tu solidarita a ľudskosť. V dnešnej dobe každý hľadí len sám na seba a na svoje potreby. Preto vyzývam všetkých ľudí na celom svete, že teraz je ten čas sa zomknúť a zbytočne nevyvolávať konflikty a dodržiavať všetky opatrenia, ktoré nám v dobrej viere boli predostreté. Je to v záujme nás všetkých, aby sme zachránili celý svet, naše životy a životy našich detí. Dodržiavajme opatrenia, aj keď z toho nie sme nadšení a opúšťame svoje komfortné prostredie. Každý z nás predsa dokáže pretrpieť nejaký ten čas bez dovolenky, veď je to v záujme nášho zdravia. Všetci máme právo byť zdraví. Mali by sme predsa sami hájiť svoje právo. Chrániť svoj život. Rôzne nepokoje, zbytočné ľudské obete a atentáty túto pandémiu nezastavia.

       Môže človek porušiť svoje vlastné najdôležitejšie právo? Minule som len tak prechádzala obývačkou, keď som zachytila titulok, ktorý ma viedol k napísaniu tohto článku. Bohužiaľ, zvyšok reportáže som už veľmi neregistrovala, nakoľko som sa naplno ponorila do svojich myšlienok. Ten titulok znel: Násilnosti na proteste proti násiliu. Čistý nonsens, pomyslela som si. Prečo robia niečo, proti čomu protestujú, nedávalo mi to zmysel. Potom mi však napadla myšlienka: Ľudia predsa porušujú aj opatrenia na záchranu ich vlastných životov. Ale prečo to robia? To zatiaľ neviem vysvetliť. Možno je to presvedčenie, frustrácia, alebo len jednoduchá manipulácia. Možno je to celé len jedna politická hra, ktorej aktéri si naplno neuvedomujú, že svojim konaním neovplyvňujú len seba, ale aj ostatných. Svojimi konaniami a hádkami nepomáhajú ukončeniu pandémie, len tvrdo nasledujú svoje vlastné politické záujmy, nehľadiac pri tom na to, čo ich to všetko stojí. Nič nie je viac ako život človeka. V tejto dobe má človek viac času premýšľať nad svojim životom, prioritami, či konaním. Mnohí z nás si uvedomili, ako vie chýbať blízky, keď sa s ním nemôžeme stretávať. Ako nám chýbajú výlety, či už len tak sa voľne prechádzať bez rúška a bez obavy, či sa niekde nenakazíme. Opäť sa prejavuje dôležitosť empatie, na ktorú sa akoby rokmi pomaly zabúdalo. Keď denne vidíme počty umierajúcich, každý z nás si snáď uvedomí, aký je život vzácny a krátky. Nedá sa na to pozerať len ako na obyčajnú štatistiku, pretože za každým tým číslom, je jeden vyhasnutý život. Ostáva po ňom smútiaca rodina, ktorá si až vtedy naplno uvedomí vážnosť tohto ochorenia. Určite to nie je len obyčajná chrípka.

        Väčšinou ľudia neveria tejto chorobe, až kým ju nezažijú na vlastnej koži. Túto situáciu môžeme zmeniť len tak, že budeme naplno chrániť svoj život a nie hľadať medzery v opatreniach a cesty, ako ich obísť. Máme to úplne vo svojich vlastných rukách. Nádej zomiera posledná.